SNP – proti čomu a za čo?

Autor: Tomáš Krištofóry | 30.8.2006 o 8:27 | Karma článku: 5,82 | Prečítané:  3250x

  Včera bolo výročie začiatku SNP. Historik Anton Špiesz v knihe Dejiny Slovenska (str. 168) píše o ľuďoch SNP toto: „Historikovi poznajúcemu rozporuplné fakty je nesmierne ťažké posúdiť, či tí, ktorí sa zúčastnili ozbrojeného vystúpenia proti vláde v Bratislave, bojovali proti fašizmu, alebo si iba vybavovali osobné účty, alebo bojovali za lepšie pomery na Slovensku." Hodnotové pozadie pozadia bolo často skresľované. Aké hodnoty zastávali povstalci a aké príčiny ich viedli k rebélii, to možno posúdiť až s odstupom doby. Isté je, že nedominovala jediná hodnotová motivácia. A má to isté dôsledky aj dnes ...

 

Komunistické povstanie?

Komunisti napríklad tvrdili, že Povstanie bolo komunistickým povstaním. Pritom komunisti vtedy nemali veľkú voličskú základňu. Pred vojnou mali len 13% hlasov. No na dobytom území boli všade zakladané Revolučné národné výbory a aj Košický vládny program ešte presadzoval komunistické požiadavky (Špiesz, str. 175). Že to bolo v súlade s predstavami povstalcov a národa, o tom možno s úspechom pochybovať. Myšlienku internacionalizmu totiž podporovali na Slovensku tiež Maďari, ktorí boli predtým zdrvení nemennosťou slovenských hraníc na 25 rokov, ktorú roku 1939 vydobyl Tiso u Hitlera.

V istom zmysle je paradoxne pravdivý názor, že Povstanie bolo komunistickým povstaním. Ruskí a Ukrajinskí partizáni vyvolali Povstanie - predčasne. Ako píše Karol Fremal: „Skoordinovať povstaleckú akciu na Slovensku s rýchlym prienikom jednotiek Červenej armády sa nepodarilo ani dvom slovenským delegáciám. Hlavnou príčinou tohto neúspechu bola nedôvera stalinského vedenia k širokým antifašistickým demokratickým vystúpeniam (porovnaj vzťah ZSSR k Varšavskému povstaniu), snaha oslobodiť európske národy i za cenu najťažších obetí v záujme povojnového vplyvu na tieto krajiny a uprednostňovanie partizánskej vojny v okupovaných krajinách na čele s komunistickými stranami." Povstanie síce začali slovenskí vojaci v Banskej Bystrici, boli však k tomu dotlačení v tej dobe už prebiehajúcim obsadzovaním Slovenska Nemcami. Nemci pritom začali obsadzovať Slovensko kvôli predošlým akciám ukrajinských partizánov.

Celkovo však nie je možné tvrdiť, že Povstanie bolo povstaním robotníckej triedy proti „buržoáznym vykorisťovateľom".

Alebo žeby Čechoslovakistické povstanie?

Iným pokusom dať Povstaniu isté hodnotové pozadie predniesol Beneš. On a jeho ľudia sa snažili našrubovať na Povstanie čechoslovakizmus. Pritom si podľa Špiesza Slováci navykli na vlastnú štátnosť a idea čechoslovakizmu bola na Slovensku prakticky mŕtva: „Ku cti povstaleckých vodcov slúži, že do svojich záležitostí nenechali hovoriť Beneša ani vládnu delegáciu, ktorú na Slovensko nechal poslať. V tomto smere bolo Povstanie slovenské, a nie česko-slovenské. Myšlienka obnovy Česko-Slovenska na Slovensku už nenadchýnala. Obyvateľstvo si už vyskúšalo, že mať vlastný štát je veľká vec. Starý čechoslovakizmus, ktorý mal na Slovensku pred vojnou mnoho prívržencov, dožíval. Slováci boli na konci druhej svetovej vojny vyspelým a uvedomelým národom s patričným národným sebavedomím." (Špiesz, str. 168) Túto skutočnosť napokon rešpektovali aj komunisti, keď KSS po vojne nesplynula s KSČ, ale zostala - prinajmenšom formálne - samostatnou stranou. Vedelo sa totiž, že strana s názvom KSČ by na Slovensku nezískala žiadne hlasy. Vďaka medzinárodnej uznávaní Beneša a s podporou Gottwalda (ten odhovoril slovenských komunistov od požiadavky autonómie) však bola táto koncepcia po vojne politicky presadená.

Povstanie však nebolo svojím zameraním čechoslovakistické.

Za čo teda bolo Povstanie ??

Ak máme v SNP hľadať istú hodnotu, za ktorú sa bojovalo, tak ňou bude antifašizmus a túžba po naozaj slobodnom, demokratickom slovenskom štáte. V danej historickej etape tento ideál nebol naplnený, ale toto poslanie Povstania bolo jedným z podkladov modernej slovenskej štátnosti. Dobová otázka slovenskej štátnosti závisela na aktivitách politika v exile Milana Hodžu, ktorý sa dištancoval tak od komunistov, ako aj od Beneša. Politicky však zostal Hodža osamotený, Slovensko bolo začlenené do Československa a neskôr zvíťazila predstava komunistov. Koncom tragického 20. storočia však predsa len zvíťazila predstava slovenskej, relatívne slobodnej štátnosti.

K možnosti našej modernej štátnosti však v tej dobe prispel aj kontroverzne vnímaný Jozef Tiso. V tejto súvislosti musím súhlasiť s názorom, že: „Mnohí slovenskí historici sa zhodli v názore, že Dr. J. Tiso bol najvhodnejšou osobou na nevďačnú funkciu prezidenta Slovenskej republiky v nesmierne ťažkých rokoch druhej svetovej vojny. Ináč by ju vykonával zlý duch prvej Slovenskej republiky V. Tuka. V tom bola jeho tragédia." (Karol Fremal, str. 14)

Trošku spravodlivosti voči osobe Jozefa Tisa..

Na osobu Jozefa Tisa nemám vyhranený názor, mám však vážne výhrady voči zjednodušenému, radikálne kritickému postoju voči jeho osobe. Človek v jeho situácii musel nevyhnutne urobiť mnoho chybných rozhodnutí, ale mal možnosť rozhodnúť, či bude situácia v krajine „len" strašná, alebo úplne katastrofálna. Na jeho čiastočnú rehabilitáciu ponúkam tri príklady: Tiso bol jediný politik, ktorý sa Hitlerovi vzoprel a odmietol sa podrobiť jeho vôli v budove ríšskeho kancelárstva v Berlíne. 13. 3. 1939 Hitler postavil Tisu pred voľbu - Slovenská republika, alebo rozparcelovanie medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko. Reakcia Tisu bola nasledujúca: „Vyberať si nebolo z čoho, ale keď Hitler oznámil, že chce na Slovensku vytvoriť vojenské ochranné pásmo, ktoré by zahrnovalo celé Považie, Tiso vstal a chcel odísť." Dohodli sa, že ochranné pásmo bude nie väčšie ako okres Malacky. Potom Hitler tlačil Tisa, aby vyhlásil Slovenský štát priamo z jeho kancelárie v Berlíne. Tiso to odmietol: „Zatelefonoval prezidentovi Háchovi a poprosil ho, aby na druhý deň zvolal slovenský snem, a vrátil sa do Bratislavy." Tam na druhý deň opísal, čo od neho Hitler žiada, a slovenský snem tak vyhlásil Slovenský štát.

Ďalšia vec, nariadenie vlády číslo 198/1941, tzv. Židovský kódex, nebol taký tvrdý, ako jeho nemecký vzor. Mal mnoho výnimiek, vďaka čomu Tiso sám, a s ním ďalší katolícki a evanjelickí hodnostári (dočasne), a s nimi chatári, taxikári i obyčajní ľudia zachránili životy tisícom Židov. Dočasne preto, že počas Povstania už fakticky nemal Slovensko v rukách Tiso, ale nemecká správa, a tá nastolila teror.

A ešte jednou epizódou pomohol Tiso Slovensku (ale sebe vonkoncom nie) - nacistických osláv po porážke Banskej Bystrice sa Tiso zúčastnil len za cenu vykúpenia 300 životov zajatých povstalcov a za to, že Nemci odvolali hrozbu nastolenia teroru v Banskej Bystrici (viď Karol Fremal).

Totalitná moc a morálka spoločnosti

Je totiž pravdou, že v ohlúpených masách totalitných štátov sa zvyčajne dostanú k moci tí najhorší, ako to vo svojom bestselleri z roku 1944 tvrdil F. A. Hayek: „Práve tak ako sa demokratický štátnik plný predsavzatí plánovať ekonomický život čoskoro dostane do konfrontácie s alternatívou buď prevziať na seba diktátorské právomoci, alebo sa svojich plánov zrieknuť, bude musieť totalitný diktátor čoskoro nútený voliť medzi nerešpektovaním bežnej morálky a neúspechom." Hayek pritom pripustil možnosť, že národ povedie človek, ktorý nebude z kategórie tých najhorších, a bude tak brzdiť - ale nezastaví - požiadavky a tendencie totality: „Vládnuce mravné názory budú sčasti závisieť od vlastností, ktoré povedú jednotlivca v kolektivistickom alebo totalitnom systéme k úspechu, a sčasti od požiadaviek totalitnej mašinérie." Ako som už spomenul, Tiso bol pod neustálym tlakom, že ak on odstúpi, do čela sa postaví Vojtech Tuka, ktorý plne zapadá do Hayekovej charakteristiky diktátorského vodcu.

Pritom platí to, čo povedal duchovný predchodca Hayeka, Lord Acton: „Despotická moc je vždy sprevádzaná úpadkom morálky." Ľudia boli zvyknutí na časté výtržníctvo Hitlerjugendu (a tolerovali ho), zvyknutí na neúctu k ľudskej dôstojnosti a a napokon i životu Židov, zvyknutí na neúctu k súkromnému vlastníctvu a všakovakému porušovaniu ľudských práv. Je pochopiteľné, že v takejto atmosfére spoločnosti nastáva všeobecný úpadok morálky.

A to je dôvod, pre ktorý sa ani na SNP nemožno dívať ružovými okuliarami. Napokon, bola to vojna. Vybavovanie osobných účtov, neznášanlivosti všetkých druhov a prejavov a zneužívanie vojenskej moci bolo na dennom poriadku. Velenie Povstania malo s partizánmi neustále problémy - vlastne už od začiatku Povstania. Špiesz píše: „Partizáni si na Slovensku počínali veľmi svojvoľne a vraždili ľudí bez akéhokoľvek súdenia a hneď na mieste. ... Za partizána sa mohol okrem toho vydávať hocikto, veď partizáni nenosili žiadnu uniformu. A tak obyvatelia nemohli vedieť, či majú do činenia s naozajstnými partizánmi alebo s takými, čo sa za nich iba vydávajú. „Partizáni", ktorí sa odčlenili od svojich oddielov, vyvraždili na jeseň 1944 a v nasledujúcej zime Židov, ukrývajúcich sa v lesoch, ale aj iných ľudí v okolí Považskej Bystrice, Ladcov a Ilavy." (Špiesz, str. 169)

Toto je pravý obraz ne-demokracie (totality), lebo vieme, že demokracia je možná len tam, kde sú porušovania ľudských práv odhaľované a morálne i právne odsudzované. Ako by povedal Ján Pavlík: „Demokracia je zadržiavaný zánik seba samej."

Je pritom isté, že v takto vyhranených situáciách sa ukážu aj svätci a hrdinovia. V totalite sa však popúšťa uzda prejavom tých najhorších ľudských vlastností. Práve preto je totalita tým (teoreticky i prakticky) najnemravnejším spôsobom usporiadania spoločnosti.

„Klérofašistický štát" - vtedy ...

Špiesz o vzťahu cirkví a moci v Slovenskom štáte píše (str. 151): „Nemožno namietať proti označeniu slovenského typu fašizmu za klérofašizmus (aj keď sa tento pojem zrodil v komunistickej terminológii). Veď úloha kňazov v slovenskom politickom systéme bola značná. Bola taká neprimeraná, že proti tomu mal námietky pápež aj biskupský zbor. Vplyv katolíckej a sčasti i evanjelickej na verejný život bol taký silný, že človek, ktorý si nedal pokrstiť svoje dieťa, nezosobášil sa v kostole a nedal pochovať príbuzných kňazom, v spoločnosti neobstál." Ak píšem, že je potrebné byť spravodlivý voči osobe Jozefa Tisa, je potrebné byť spravodlivý i voči cirkvám. Katolícki biskupi vydali počas obdobia odtransportovania Židov dva pastierske listy proti transportom, a proti sa vyslovovali aj evanjelickí duchovní. A podľa prepočtov židovských rabínov, katolícka cirkev uchránila počas vojny v Európe asi 700 000 Židov pred smrťou. Údaje za katolícku cirkev dávam, pretože o nej viem toho najviac, neznamená to, že podceňujem význam ostatných cirkví.

... a dnes ??

V každom prípade však musíme uznať, že toto obdobie bolo pre cirkvi náramne náročné. Vo výhľade dlhodobejšieho vývoja však táto epizóda jej dejín mala priaznivý dopad na katolícku teológiu. Po totalitných skúsenostiach cirkvi vo Francovom režime, vojnových štátoch ako Slovenský štát a počas mocenských ašpirácií juhoamerických tzv. teológov oslobodenia v 70. a 80. rokoch 20. storočia vyhlásila Kongregácia pre náuku viery Inštruktáž o konkrétnych aspektoch „teológie oslobodenia".

Tá obsahuje uznanie limít pôsobenia cirkvi v štáte. Aktivity našich dnešných biskupov sa riadia podľa tohto dokumentu (a dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu z rokov 1962-1965, ktorý napríklad presadil princíp náboženskej slobody pre všetkých) a majú rádovo mnohonásobne menšie nároky na účasť na politickom živote ako tomu bolo za Slovenského štátu, a preto je vecne neodôvodnené obviňovanie biskupov zo snahy o znovunastolenie klérofašistického štátu. Pre diskutérov mám malý návrh:  vo svojej kritike buďme trochu spravodlivejší voči katolíckym biskupom a aspoň vedzme, akými argumentmi zdôvodňujú svoje požiadavky. Inak je kritika cirkvi iba seba zosmiešnením autora kritiky. A to sa už dostávam k odkazu Povstania pre nás.


Povstanie a my

Ak sa niekto odvoláva na autoritu Povstania s tým, že je potrebné, podobne ako vtedy, bojovať, tak je to odvolávanie sa na tú zverskejšiu časť odkazu Povstania - hlavne, že sa bojovalo. Darmo sa Róbert Fico skrýva za boj proti (kapitalistickej, dnes konkrétne energetickej) presile, on bojuje za seba a svojich blízkych (nie však blížnych) proti vybraným nepriateľom. V evidentne chystanej zmene regulácie energetiky a iných sieťových odvetví nie je rastový zdroj slovenskej ekonomiky, bude naopak jeho brzdou.

Tak ako niektorí partizáni bojovali proti komu sa im zachcelo, podobne bojuje - proti komu sa mu zachce - aj Róbert Fico. A vystúpeniami ako cez víkend pod Vtáčnikom si len pripravuje živnú pôdu, aby verejnosť akceptovala, prijala, schválila a zatlieskala „jeho boju". Tým však, ktorí vnímajú odkaz Povstania ako boj za slobodu a pravdu proti tmárstvu a zločinu takto Fico výsmešne pľuje do tváre.

Jedná sa teda o to, ako dnes vnímame odkaz Povstania. Či to bol nihilistický boj (všetkých proti všetkým) - tak ako bojuje Fico, alebo to bol boj, ako ho vníma väčšina z nás - teda boj za slobodu. Túžime po istotách - a Fico nám ich sľubuje. Ale tam, kde začne byť všetko relatívne, kde sa bojuje len preto, lebo niekto má vôľu bojovať - tam si už predsa nikto nemôže zostať istý svojou pozíciou - veď potrebujeme diaľnice, obchvaty, zahraničné investície - a na to je potrebné „v mene národa" znárodniť majetky obyčajných ľudí, nie bankárov, milionárov a energetických manažérov.

Ako povedal po 11. septembri Američan Michael Novak: „Na palube štvrtého lietadla sa americkí muži, potom, čo sa dozvedeli, čo sa stalo s newyorkskými vežami, napadnúť únoscov. Zmyslom toho bolo obetovať vlastný život pre záchranu životov ostatných Američanov. Mnoho ľudí v našej krajine verí, že sloboda stojí vyššie než smrť. Nielen moslimovia sú ochotní zomrieť za to, čomu veria. My sme toho taktiež schopní. My si iba nemyslíme, že zomrieť je zmyslom. Platí však, že ak nemilujete slobodu viac, stratíte i život i slobodu."

Trpíme schizofréniou hodnôt. Ako som ukázal, aj povstalci ňou trpeli. Nie je zmyslom zomrieť, nie je zmyslom boj. Zmysel môže mať len boj a smrť za správnu vec, a tou je, v súlade so zákonmi vývoja spoločnosti a v záujme rozvoja každého človeka - sloboda a právo. Aj takýto je odkaz SNP pre nás.

Mnoho partizánov bojovalo a zomrelo, aby svojim rodákom vydobyli slobodu. Draho sme boli vykúpení, tak si vážme slobodu a právo a nenechávajme si ich tak jednoducho vziať. Ak budeme naďalej alibisti, nečudoval by som sa, keby sa padlí povstalci masovo obracali v masových hroboch.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

V anglickom Essexe našli v kamióne 39 tiel, vodiča zatkli

Polícia sa snaží obete identifikovať.


Už ste čítali?