reklama

AD Matúš Petrík: Hayek demystifikovaný

Už dlho som presvedčený o tom, že pochopenie myšlienok F. A. Hayeka nie je nutné ani pri čítaní jeho spisov. Potvrdzuje to aj tento hutný text a nedávno som sa dozvedel, že tento názor so mnou - nezávisle na mne - zdieľa aj iný hayekovec, Lukáš Krivošík. Teoretický záber Hayeka je rozsiahly. V jednotlivých dielach však neupozorňuje na súvislosť s teóriami v iných vedných odboroch. Chápe teda napríklad vecné súvislosti ekonomických procesov vo vzťahu k realite mimoekonomických spoločenských procesov. Je normálne, že sa vedec v niečom pomýli. Ani Hayek nebol neomylný. Nie je však vedecky etické odoprieť vedcovi jeho skutočný prínos. Matúš Petrík poukázal na zdanlivé slabiny v Hayekovom diele. Neberie však do úvahy Hayekove úmysly a ani recepciu intencií Jánom Pavlíkom. Tento článok je teda reakciou na Petríkov článok. I keď staviam na pleciach svojho učiteľa, tento článok je mojím názorom.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (21)

Petrík a Hayekove ekonomické názory

Petrík začal - po vzore Hoppeho - uznaním niektorých prínosov Hayeka. Spomenul spomienkové akcie, ktoré sa konali pred vyše 6 rokmi na oslavu stého výročia narodenia Hayeka. Je smutné, že si Petrík podľa všetkého nie je vedomý existencie publikovaných textov Jána Pavlíka, pochádzajúcich práve z kolokvia o Hayekovi. Dočítal by sa tam, že v motivácii zdiskreditovať Hayeka je validná kritika, ktorú adresoval Hoppe (a aj Petrík) Hayekovi. To sa však zmení v prípade, že je našou motiváciou pochopiť a prípadne precizovať Hayekove intencie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pekne po poriadku. Po začiatočnom letmom uznaní začína Petrík s tvrdou kritikou:

"Hayekova nedôsledná obhajoba liberálnych princípov je však len veľmi miernym pomenovaním jeho názorov prezentovaných napríklad v spomínanej Ceste do otroctva. Ako totiž vôbec možno Hayeka nazývať liberálom, keď hneď v jej prvej kapitole odmieta logicko-deduktívny charakter tejto filozofie odvodený zo základnej axiómy – princípu neagresie: „V základných princípoch liberalizmu nie je nič také, čo by z nich robilo nemenné krédo; neexistujú striktné pravidlá, stanovené raz navždy“, píše a o kúsok ďalej dodáva: „Pravdepodobne nič nepoškodilo vec liberalizmu v takej miere ako skostnatené zotrvávanie niektorých liberálov na určitých zhruba vymedzených empirických pravidlách, predovšetkým na princípe laissez-faire.“ Liberalizmus však nie je politická filozofia založená na „zhruba vymedzených empirických pravidlách“, ale doktrína založená na princípe osobnej slobody a vlastníckeho práva človeka k legitímne nadobudnutému majetku prostredníctvom prvotnej okupácie, výroby alebo slobodnej výmeny ekonomických statkov. Tieto pravidlá vyplývajú nie z empirických skúseností, ale z poznania prirodzenosti a podstaty človeka a jeho práv."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Táto Petríkova kritika sa na Hayeka vôbec nevzťahuje. Hayek píše o liberalizme ako (politickom) postoji, Petrík reaguje, akoby sa Hayek vyjadroval liberalizmu ako k filozofii, ktorá naozaj stojí na základoch, ktoré Petrík pripomenul. Dôvody, pre ktoré tak Hayek napísal, sú - ako sa domnievam -praktické. Ekonomické zákonitosti sú apodikticky platné v každom čase. V tom má Petrík pravdu. A Hayek si toho bol tiež vedomý. Lenže dobou a miestom sú podmienené spoločenské požiadavky jednotlivcov, o ktorých naplnenie súperia rôzne - a nielen politické - prúdy. Preto, ak chce liberalizmus prežiť v konkurencii iných ideológií, nesmie skostnatene zotrvávať na istých zhruba vymedzených empirických pravidlách, teda ani na empirickom postoji výlučnej obhajoby laissez-faire.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hayek má dobré dôvody k tomu, aby tento postoj zastával. Len o niekoľko odstavcov nižšie v Ceste do otroctva Hayek vyjadruje dôvody svojho postoja: "Za situácie, kedy pokrok smerom k niečomu, čo sa nazýva "pozitívna" akcia, bol nevyhnutne pomalý a kedy sa liberalizmus musel vo veci zlepšenia pomerov väčšinou spoľahnúť na postupné zväčšovanie všeobecného bohatstva spôsobené slobodou, musel liberalizmus nepretržite bojovať proti názorom, ktoré tento rast ohrožovali. Začal byť považovaný za negatívne krédo, pretože nemohol nespokojným ľuďom ponúknuť o mnoho viac než podiel na všeobecnom pokroku – pokroku, ktorý začal byť stále viac považovaný za samozrejmosť a nebol už naďalej považovaný za dôsledok slobody. Dá sa povedať, že práve úspech liberalizmu sa stal príčinou jeho úpadku. Vzhľadom k úspechu, ktorého bolo dosiahnuté, bol človek stále menej ochotný tolerovať rôzne zlá, ktoré sa ešte vyskytovali a ktoré sa teraz zdali nielen neznesiteľné, ale i celkom neodôvodniteľné." Hayek tu má celkom iste na mysli predstavy, ktoré si ľudia uchovávajú o (historických) udalostiach. Na inom mieste (Právo, zákonodarství a svoboda) píše, že rozšírený názor, že priemyselná revolúcia zotročila a ochudobnila pracujúcich, je len bájkou. Raný kapitalizmus neprispel tak veľmi bohatým dámam, ako jednoduchým ženám. Kým predtým nosili punčocháče len dámy veľmožov, tlak na znižovanie cien v slobodnom kapitalizme rozšíril aj tento statok medzi širokú vrstvu jednoduchých žien. Historické udalosti a predstavy o nich sa často veľmi odlišujú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hayek podľa mňa z istého hľadiska právom vyčíta iným liberálom ich skostnatenú obhajobu negatívnych slobôd od. Človek potrebuje k životu aj niečo viac, ako len fungujúci právny a ekonomický systém. Hayek správne pochopil, že človek potrebuje niečo pozitívne, že má dopyt po nejakej pozitívnej akcii.

Je mi dobre známy príklad potreby nejakej pozitívnej akcie. V období druhej polovice 19. storočia, ktoré pracujúcim prinieslo dovtedy nevýdaný vzrast životnej úrovne sa začalo predierať na miesto na slnku nové pozitívne krédo - socializmus. Liberalizmus, i keď obmedzený, pomohol vybudovať modernú spoločnosť. Ak chcel liberalizmus zvíťaziť v novom ideologickom boji, musel priniesť niečo pozitívne, ale nepriniesol a preto prehral. Nevyužil minimálne jednu možnosť na zvrátenie tohto stavu - spoluprácu s vtedy vzniknuvším oficiálnym katolíckym sociálnym myslením. To sa v ekonómii nevyznalo a z teologických pozícií sa snažilo dodať niečo pozitívne - a zásadne protimarxistické - k ekonomickej realite. Liberáli mohli priateľsky dodať ekonomickú analýzu výrokov Rerum novarum a vytvoriť tak mosty medzi dvomi myšlienkovými silami, ktorých spolupráca možno mohla svet zachrániť od socializmu. Nestalo sa - liberáli zotrvávali na striktne ekonomickom postoji, pápežovia liberalizmus pejoratívne odsudzovali a (načas) vyhral niekto tretí. A katolícke sociálne myslenie sa pustilo do hľadania a normovania nereálnej tretej cesty, ďalšieho pre spoločnosť zhubného pozitívneho kréda 20. storočia.

Keď teda Petrík kritizuje Hayekove výroky, že "obmedziť pracovný čas je úplne zlúčiteľné so zachovaním konkurencie" a že "jedinou otázkou je, či sú v danom konkrétnom prípade získané výhody väčšie než vzniknuté spoločenské náklady" tým spôsobom, akoby si Hayek nebol vedomý toho, že zvyšujúca sa produktivita práce umožnila skracovanie pracovnej doby, že teda pracovné zákonodarstvo povinnou skrátenou pracovnou dobou len brzdilo rast bohatstva národov, dokazuje, že nemá ani potuchy o rozsiahlosti Hayekovho univerzálneho génia, ktorý si bol vedomý aj iných, než hospodárskych alternatívnych nákladov v danom prípade pracovného zákonodarstva. Pružné fungovanie trhu práce by totiž v danom prípade nebolo jedinou alternatívou pracovného zákonodarstva. Bol ňou vzostup marxizmu. Ak by sa teda Petrík postavil k problému ako ekonóm, ktorý hľadá a provnáva najväčšie náklady obetovanej príležitosti, zistil by, že Hayekova politická prezieravosť bola namieste. So zachovaním konkurencie je určite viac v súlade pracovné zákonodarstvo, než nastolenie socializmu.

Okrem toho, Petrík zamlčal fakt, že Hayek predniesol inštitucionálnu invenciu, ktorá mala byť schopná zabrzdiť rast sféry štátu. Tretiu časť knihy Právo, zákonodarstvo a sloboda venoval myšlienke, že zákonodarné zbory je potrebné rozdeliť na dve oddelené zložky. Prvá komora by sa venovala problémom štátneho sektoru, teda štátnej pozitívnej akcie. Druhá komora by sa venovala zákonom - všeobecne platným negatívnym pravidlám hry, zaväzujúcim aj prvú komoru. Preto si Hayek neprotirečí, keď píše o tom, že je potrebné, aby sloboda bola absolútnou hodnotou a zároveň predkladá tradičnú Samuelsonovu (ekonomicky neobhájiteľnú) teóriu verejných statkov. Hayek nebol sociálny demokrat. Bol starý whig, ktorý si uvedomoval, že i keď možno meniť svet rozumom, je ovládaný aj inými silami, než sú sily účelového rozumu. Jeho intencie potreby pozitívnej akcie, zvlášť od doby vykorenia spoločentiev negatívnym liberálnym krédom, sa možno mohli menej spoliehať na štát. Ako starý whig bol na jednej strane triezvo konzervatívny, a na druhej strane neutopicky liberálny.

Ako naznačuje analytik Liberálního institutu Jan Vorlíček, v Hayekových intenciách by sme mohli traktovať príklad istého obdobia gréckej ríše, kedy bola zavedená povinnosť prispieť nejakým spôsobom verejnosti s istou spodnou hranicou, avšak zdaňovaný si mohol sám vybrať spôsob príspevku verejnosti a mal právo zverejniť svoje autorstvo k príspevku. Tak napr. stavbári stavali kvalitné verejné mosty so svojím menom, a neváhali tak prispieť aj niekoľkonásobne vyššími hodnotami, než bolo stanovené minimum. Priemerný daňový výnos sa vtedy pohyboval okolo 300 % minima. Ľudia cítili zodpovednosť voči spoločnosti, ale aj mali reálnu účasť na jej budovaní a zachovaní. Dnešným ministrom financií sa o takejto efektivite daňového systému ani nesníva.

Ostatné analogicky podobné Petríkove obvinenia nemá zmysel vyvracať, keďže by som len opakoval ten istý postup - Hayekov realizmus voči Petríkovmu redukcionizmu. Len dodám, že v prípade Petríkovej kritiky Hayekej koncepcie daní Hayek nie je za daňové výnimky, pretože to väčšmi podkopáva panstvo práva a robí zo štátu potenciálne väčší zdroj pre rent-seeking (dolovanie renty), čo je v priamom rozpore s princípom laissez-faire. To uznal a uzná aj anarchokapitalista Josef Šíma.

K Petríkovej kritike teórie spontánneho poriadku

Je mi jasné, že človeku vychovanému v úcte voči dôstojnosti človeka a vo viere v hodnotu jeho rozumu sa Hayekove výroky v Osudnej domýšľavosti zdajú byť bytostne antiracionalistickými: civilizácia je podľa Hayeka výsledkom nie ľudského plánu či zámeru, ale z nezamýšľaného prijatia istých pravidiel. (Ako ukazuje človek, ktorý sa snaží rozpracovávať Hayekove intencie, Ján Pavlík, Hayek sa mýli v tom, že prijatie pravidiel trhovej morálky bolo nevedomé - a dáva tým za pravdu Petríkovi, pretože deľba práce predpokladá účelové vedomie a preto Pavlík traktuje spontánny vznik pravidiel nie v súvislosti s katallaktickými pravidlami, ale s pravidlami distributívnej spravodlivosti, ktoré mohli koordinovať činnosti tlupy k jednomu cieľu a teda mohli evolučne predchádzať účelové vedomie). Matúš Petrík by si mohol uvedomiť, že Hayek neargumentoval proti tomu, že človek je bytosť účelovo o sebe rozhodujúca, veď inak by nemohol traktovať stav slobody ako stav, ktorý umožňuje ľuďom používať vlastné poznanie pre sebou zvolené účely. Svojím zdôrazňovaním spontaneity (absencie účelového vedomia) v spoločenských procesoch sa snaží vylúčiť antropomorfné ponímanie "konajúcej spoločnosti", s čím súhlasia všetci liberáli, teda mal by s tým súhlasiť aj Matúš Petrík. Pregnantne to Hayek vyjadruje výrokom: "všetky spoločenské procesy, ktoré si zasluhujú, aby boli nazývané "spoločenskými" na rozdiel od činnosti jednotlivcov, sú takmer ex definitione nevedomé" (Kontrarevolúcia vedy, str. 83) V každej učebnici rakúskej ekonómie nájdeme charakteristiku Misesa - venuje sa nutným zdrojom účelového ľudského konania, na rozdiel od Hayeka, ktorý sa venuje (ex definitione) nevedomým dôsledkom účelového konania ľudí.

Matúš Petrík by si napokon mal uvedomiť, že "každý racionálny liberálny ekonóm by si mal uvedomiť, že jeho deštruktívna kritika konkurujúcej "metafyziky slobody" by privodila rovnako deštruktívnu kritiku adresovanú jeho verzii tejto metafyziky, čo by nakoniec viedlo k nevierohodnosti ideológie liberalizmu ako takej a k príklonu tých, ktorým sú ony metafyzické apely adresované, k ideológiám neliberálnym; v dôsledku tohoto poznania by mal racionálny liberálny ideológ dospieť k tolerancii voči iným "metafyzikám slobody". Avšak vo sfére konkurencie "metafyzík slobody" neexistujú legalizované pravidlá "civilizovanej" konkurencie, čo umožňuje ne-racionálnym ideológom, ktorí bezvýhradne veria v svoju verziu metafyzického absolútna, aby kriticky deštruovali nielen iné metafyzické legitimizácie slobody, ale i jej legitimizáciu vedeckú." (Ján Pavlík: Hayekův liberalismus: věda či ideologie?. In Jiří Schwarz (ed.): Hayek semper vivus, str. 46-48) Je príznačné, že je tento text je s obsiahlymi kritickými poznámkami adresovaný najmä prívržencom A. Randovej a potom Hansovi Hoppemu.

Pokladám za nenáhodne symbolické, že vedecký osud Hayekových teórií nasleduje osud nepochopených teórií Adama Smitha. Kto mal v ruke české preklady Smithovho Bohatstva národov a Teórie mravných citov a pozrel sa aj na texty doslovov Jána Pavlíka, vie, aké je riešenie tzv. problému Adama Smitha - tj. rozporu medzi Teóriou mravných citov,kde obhajoval mravný cit sympatie a Bohatstvom národov, kde údajne obhajoval sebectvo. Pavlík dokázal, že i samotný Smith dokázal, že "Adam Smith problem" je pseudoproblémom. Zatiaľ sa vo vedeckom svete nevžil termín "Hayek problem". Je však pravdou, že medzi libertariánmi je "moderným športom" poľovať na diery v Hayekových teóriách. Ak chcú trieštiť i tak slabé klasicky liberálne sily, prosím, nech sa páči. Ale ak odmietajú v spoločnosti systémotvornú úlohu náboženstiev, a trieštia liberálne sily v záujme hľadania spoločenskovednej pravdy, som zvedavý, ako chcú v dnešnej, pravdu zavrhujúcej postmodernej dobe obhájiť pred verejnosťou a previesť prakticky svoje geniálne koncepty.

Tomáš Krištofóry

Tomáš Krištofóry

Bloger 
  • Počet článkov:  68
  •  | 
  • Páči sa:  0x

It's more complex than you can imagine. Not only economy, but morals as well. This ignorance is inevitable. What can we then do? We still have institutions to cope with this ignorance. This is what this blog is about.Je to zložitejšie než si dokážeme predstaviť. Nielen ekonomika, ale aj morálka. Táto nevedomosť je nevyhnutná. Čo nám teda ostáva? Máme inštitúcie na vyrovnanie sa s touto nevedomosťou. O tom je môj blog. Zoznam autorových rubrík:  Spoločenské vedy - inéEkonómiaFilozofiaEkonómia vs. politikaCirkev a vieraVzťahy cirkvi a liberalizmuČriepky histórieVzťahyMENDELUŽivot taký, aký jehory môjho srdcaNF VŠESúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu