reklama

Biskupi Slovenska, tí ostatní a naša sociálno-ekonomická situácia

Pred časom (9. 11.) bolo publikované Vyhlásenie Konferencie biskupov Slovenska k sociálno – ekonomickej situácii na Slovensku. Ako študent ekonómie so záujmom o dianie v cirkvi ho vrelo vítam. S napätím som očakával reakcie na vyhlásenie biskupov. Som sklamaný z toho, že až do reakcie Imricha Gazdu 5. 12. reagovali iba politické subjekty. Jeho článok je v niečom blízky môjmu článku, ale môj článok prekračuje rámec jeho článku neutrálnou analýzou vyhlásenia biskupov. Je pochopiteľné, avšak vecne neodôvodnené, že sa vyhlásenia biskupov chopili strany Smer a KSS. I keď sa Fico snažil presvedčiť (13. 11. 2005 v relácii V politike televízie TA3), že ja nechcem z toho vytĺcť politický kapitál, sám sa usvedčil z opaku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)

Fico vs. vyhlásenie biskupov

Pred analýzou vyhlásenia biskupov, musím najprv zamedziť politickým skresleniam obsahu vyhlásenia biskupov. Je známe, že sa vyhlásenia biskupov chopil Róbert Fico. Ten tvrdí, že biskupi podporili jeho názor, "že nie je možné zavádzať istý trhový mechanizmus do oblasti zdravotníctva, vzdelávania, kultúry a sociálnej starostlivosti. Aj v tomto smere nachádza Smer podporu vo vyhlásení Konferencie biskupov, v ktorom sa konštatuje: "Ak sa tieto oblasti stávajú sférou privátneho podnikania, prinesie to dlhodobé následky morálneho a kultúrneho úpadku." To však nie je pravda. Biskupi v skutočnosti tvrdili niečo úplne iné: "Ak sa neinvestuje do vzdelania, výchovy, kultúry, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti – ak sa aj tieto oblasti stávajú sférou privátneho podnikania – prinesie to dlhodobé následky morálneho a kultúrneho úpadku, ktorý je v konečnom dôsledku pre spoločnosť aj obrovskou finančnou záťažou." Biskupi sa v tomto obozretne nepriklonili k žiadnemu politickému názoru. Netvrdili, že tieto sféry má spravovať štát, netvrdili ani to, že by tieto sféry mali byť doménou trhu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pozreli sa na situáciu z nadhľadu a tvrdili, že nemožno zabúdať na investície do týchto oblastí, a to bez ohľadu na to, či sú tieto sféry v rukách štátu, alebo v nich pôsobia neosobné sily trhu. Fico sa sám usvedčil z toho, že chce z tejto situácie vytĺcť politický kapitál. A to najhrubším možným spôsobom. Na jednej strane vyjadril nádej, že koaličné strany budú mať úctu pred KBS: "SMER – sociálna demokracia vyslovuje presvedčenie, že Konferencia biskupov Slovenska požíva v očiach KDH, SDKÚ a SMK aspoň takú úctu a autoritu, že ich za uvedené vyhlásenie neoznačia za populistov, klamárov a demagógov, ako to s radosťou robia na adresu SMERU – sociálna demokracia za také isté hodnotenia." No na druhej strane Fico sám podsunul biskupom niečo, čo nenapísali a takto prejavil svoju "úctu" voči KBS a svoje "nepolitické ciele". Lživo disinterpretoval tvrdenie biskupov tak, aby to vyhovovalo jeho politickej kampani. Stačilo mu na to vynechať jedno jediné slovíčko vo vyhlásení biskupov - obsahovo dôležitú spojku aj.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyhlásenie biskupov bolo nepolitické

K tomuto tvrdeniu prispieva aj fakt, že už na prvú reakciu Smeru a KSS (obe z 11. 11.) na vyhlásenie biskupov reagoval ešte v ten istý deň Marián Gavenda, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: "Konferencia biskupov Slovenska (KBS) svojím vyhlásením k sociálno-ekonomickej situácii podľa jej hovorcu Mariána Gavendu nesledovala politické, ale ekonomické súvislosti. Globalizáciu treba vyvážiť solidaritou, povedal dnes pre agentúru SITA Gavenda. Zároveň zdôraznil, že výzva cirkvi nesmeruje len k politikom, aby sledovali dobro väčšiny obyvateľov a nie elitných skupín či krátkodobých politických zoskupení, ale aj k podnikateľom, aby nemysleli len na zisk." Biskupi sa vyjadrili nepoliticky k problémom, na ktoré má politika istý vplyv. Navyše, biskupi odporúčajú viac solidarity v protiklade jednak k "neľútostnému pragmatickému kapitalizmu, ale i v protiklade k "sociálnemu štátu". Ficov ideál českého sociálneho štátu vyhlásením biskupov nebol podporený. Navyše si Fico privlastnil pojem biskupov - solidarita a tá môže znamenať aj niečo iné, než čo Fico hlása. Vyhlásenie biskupov preto nemožno automaticky rozumieť ako podporu Ficových názorov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vystrašená koalícia

Pre objektívnosť je však nutné dodať, že koaličné strany na vyhlásenie KBS reagovali nedostatočne a majú podiel zodpovednosti na situácii, o ktorej vydali biskupi svedectvo. Na Ficove výroky navyše koaličné strany reagovali absolútne neadekvátne. V diskusii v relácii v Politike na TA3 pôsobil Pavol Hrušovský veľmi neisto v konfrontácii s Ficom na túto tému. Hrušovský to zavŕšil útokom na rozsah Ficovho majetku. Hrušovský pripomenul, že podľa biskupov by sa malo vlastníctvo využiť sociálne a to podľa neho Fico nerobí. Týmto spôsobom politického boja zdiskreditoval seba a svoju stranu, ale aj samotnú KBS. Pomohol divákom nadobudnúť falošný dojem, že vyhlásenie KBS bolo namierené proti súčasnej koalícii v prospech Fica. Lenže pozorný čitateľ vyhlásenia KBS si určite všimne, že sa biskupi dôsledne vyhli zaujatiu akéhokoľvek politického stanoviska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pasívny tretí sektor nepodal kľúčovú otázku - aký je cieľ Cirkvi?

Jednu vec som objasnil - vyhlásenie biskupov nebolo politickým vyhlásením. Čím teda bolo? Obávam sa, že ani sami biskupi by nevedeli podať uspokojivú odpoveď na túto otázku. Sú v zásade tri možnosti, ako možno chápať vyhlásenie KBS. Buď to bola (ekonomická) analýza, alebo teologická reflexia našej sociálno-ekonomickej situácie či pokus o syntézu oboch pohľadov na spoločnosť. I keď sa to niekomu nemusí páčiť, oba uhly pohľadu sú legitímnymi v skúmaní spoločnosti. To je prvá vec, ktorú si musíme uvedomiť v snahe pochopiť obsah a význam vyhlásenia biskupov. Ďalej si uvedomme, sa jedná o dva osobitné, svojské pohľady. Nemali by sme si ich pliesť. Ich spolupráca je napriek rozdielnosti možná za podmienky, že sa budú vzájomne rešpektovať. Musia však prejaviť záujem obe strany diskusie. Ekonomická obec - a vôbec - jeden jediný nepolitický subjekt reagoval na vyhlásenie biskupov. Imrich Gazda však vo svojom príspevku "nediskutuje" s biskupmi, píše proti Ficovskému vykladaniu vyhlásenia biskupov a načrtáva možnosť prokapitalistického výkladu vyhlásenia biskupov. Biskupi však neštudovali ekonómiu. Ich pohľad na spoločnosť je vytvorený sociálnou náukou cirkvi a vlastnými životnými skúsenosťami. To je jeden náznak správnosti názoru, že vyhlásenie biskupov a diskusia o ňom obsahuje nedostatky ekonomickej reflexie našej situácie. Zároveň tým naznačujem, že vyhlásenie biskupov bolo pokusom o syntézu teologického a ekonomického pohľadu na spoločnosť.


Aby som posunul diskusiu od náznakov k hlbšiemu pochopeniu, skúsim sa vžiť do situácie biskupov. Spomenul som, že reakcie politikov boli nedostatočné. Jeden pohľad nám však priblíži myslenie biskupov. Béla Bugár správne postrehol charakter vyhlásenia biskupov: "cirkev sa drží sociálnej náuky cirkvi a poukazuje na to, čo vníma ako najväčší problém." Viem, že biskupi spomínali najmä nedostatok solidarity, ale skúsme ísť ďalej. Po otázke - Čo je podľa cirkvi najväčším problémom slovenskej ekonomiky a slovenskej spoločnosti? - si položme otázku: Čo je v reálnom svete najväčším problémom cirkvi? To je otázka, ktorá smeruje na pozadie vyhlásenia o bohatších bohatých a chudobnejších chudobných. Je to kľúčová otázka
k pochopeniu úmyslu biskupov a postrehnutiu obsahu ich slov, pretože v teológii sú lepší než v ekonómii. A tú otázku si politici nepoložili. Som z toho sklamaný. Oveľa viac som však sklamaný z toho, že si túto otázku nepoložili ani veriaci ekonómovia a ľudia dobrej vôle z výskumných či neziskových organizácií. Ak sa každá otázka v spoločnosti ihneď politizuje a výhradne politizuje, svedčí to o biednej úrovni našej "otvorenej spoločnosti". Neaktivita tretieho sektoru je tiež dôvod, prečo si ja dovoľujem vyjadriť sa k tejto téme.

Cieľ cirkvi je všestranný rozvoj človeka - osoby v jeho/jej plnej dôstojnosti

Pripomeňme si teraz najväčší problém cirkvi na tomto svete, teda cieľ cirkvi pre ekonomicko-sociálnu oblasť. Najlepšie je vyjadrený v dokumente Pastoračný a evanjelizačný plán katolíckej cirkvi na Slovensku 2001 - 2006 (bod 1.2.1. A): "Cestou Cirkvi je človek v celej jeho bytostnej štruktúre. Popri starostlivosti o duchovné dobrá Cirkev nikdy nezabúdala ani na sociálno-materiálne položenie človeka. Tieto dve skutočnosti sú navzájom prepojené." Odborný výraz pre tento prístup je personalizmus, alebo tiež antropologický personalizmus. Cirkvi ide o všestranný rozvoj človeka - osoby, a to v jeho/jej plnej dôstojnosti. Tohoto cieľa si je cirkev veľmi jasne vedomá. Špecifický - personalistický - pohľad cirkvi na problémy ľudstva predpokladá špecifické prostriedky k dosiahnutiu jej personalistických cieľov. Prostriedky, akými by sa malo dôjsť k rozvoju človeka v celej jeho bytostnej štruktúre, formuluje cirkev v neustále sa vyvíjajúcej sociálnej náuke v pápežských encyklikách.

Cieľ cirkvi je jasný, prostriedky sociálnej náuky cirkvi sú menej známe

Prečo píšem o prostriedkoch, aké cirkev používa, aby pomáhala ľuďom byť šťastnejšími? V už spomenutom Pastoračnom a evanjelizačnom pláne cirkev poukazuje (v bode 1.2.1 G) pozoruhodne úprimným spôsobom na vlastné nedostatky v oblasti sociálnej náuky: "Negatívom je aj slabá angažovanosť kresťanov v otázkach sociálneho učenia Cirkvi. Absentuje tu formácia veriacich cez príhovory, stretnutia, prednášky v rámci farností – takmer akoby sa duchovenstvo vyhýbalo týmto problémom. Dôvodom tejto skutočnosti je zrejme aj slabý rozhľad väčšiny kňazov v oblasti sociálneho učenia Cirkvi, ktoré sa začalo na slovenských teologických fakultách vyučovať pred necelými 10 rokmi, čo znamená, že len posledné generácie mladých kňazov dostali aké - také základy v tejto oblasti. Mlčanlivosť v sociálnych otázkach, ako aj životný štandard duchovenstva vytvára priepasť medzi klérom a veriacimi. Veriaci zaraďujú klérus k mocným a majetným tohoto sveta, ktorí majú len malý záujem o sociálne položenie jednoduchých ľudí." Cirkev na Slovensku má na poli sociálneho učenia rezervy vo vlastných radoch, čo potvrdzuje aj moja skúsenosť s niekoľkými kňazmi.

Môže ekonómia nejako prispieť teológii?

Bohužiaľ však rezervy v sociálnej náuke cirkvi na Slovensku nie sú jediným problémom v interpretácii ekonomických problémov a normovaní sociálno-ekonomickej situácie. Ako už možno mnohí tušia, idem apelovať za ekonómiu. Ekonómia má čo povedať k sociálnym a ekonomickým problémom spoločnosti. Ani cirkev nemôže stáť bokom pokroku v ekonomickej vede. Biskupi majú nejeden mimoriadne inšpiratívny príklad: Napríklad Ján Pavol II. v encyklike Laborem exercens (hl. 12) píše, že "všetko, [...] v celom diele ekonomickej produkcie pochádza od človeka, tak práca, ako aj súhrn výrobných prostriedkov a s nimi spojená technika (čiže schopnosť používať tieto prostriedky v práci)." Podľa Laborem exercens je zdrojom bohatstva práca. O 10 rokov neskôr však v encyklike Centesimus Annus pápež názor na zdroj bohatsva zmenil: "Kým kedysi rozhodujúcim činiteľom produkcie bola zem a neskôr kapitál, chápaný ako súhrn strojov a výrobných prostriedkov, dnes je čoraz viac rozhodujúcim činiteľom sám človek, konkrétne jeho poznávacia schopnosť, ktorá sa prejavuje vo forme vedeckého poznania, organizačná schopnosť utvárať spoločenstvá, ako aj schopnosť vnímať a uspokojovať potreby iných." Najprv Ján Pavol II. tvrdil, že zdrojom bohatstva je práca a nie kapitál, potom však pochopil, že zdrojom bohatstva je najmä kapitál, a dnes hlavne inovatívny ľudský kapitál. Poznanie ekonómie prispelo k mravnej úlohe katolíckeho sociálneho myslenia v podaní Jána Pavla II.

Ekonómia inšpirovala personalistický pokrok katolíckeho sociálneho myslenia

Ako som už spomenul, personalistický názor je pre cirkev základný. Je obsiahnutý tak v Laborem exercens ako i v Centesimus annus (a tiež v Sollicitudo rei socialis). Pápež však zmenil názor na spôsob, akým by sa mal realizovať rozvoj človeka. Personalistický cieľ zostal, na adekvátne prostriedky sa cirkev nazerá novým spôsobom. Najotvorenejší a najtvorivejší systém, aký ľudstvo pozná, je kapitalizmus. Od vydania Centesimus annus sa teológovia nemusia hanbiť za kapitalizmus. Teda za podmienky, že podnecuje a vyžaduje tvorivosť a to tvorivosť všetkých a pre všetkých a buduje ľudskú osobnosť aj v mravnej a duchovnej oblasti. Michael Novak je právom považovaný za hlavný intelektuálny zdroj zmeny pápežových názorov na ekonomiku. (Zaujímavé je porovnanie odstavcov 15 a 38 Sollicitudo rei socialis (z 31. 12. 1987) a odstavcov 31-32 a 48 Centesimus annus (z 1. 5. 1991) s komentárom Michaela Novaka o personalizme za kapitalizmu v knihe Katolické sociální myšlení a liberální instituce, str. 206-219 (z roku 1984) a ich personalistický pokrok voči odstavcom 5-7, 10, 12-13 Laborem exercens (z 15. 9. 1981). Postupnú zmenu názoru Jána Pavla II. na ekonómiu potvrdzuje aj George Weigel v najznámejšom životopise Jána Pavla II. s názvom Svedok nádeje.)

Novak následne píše: "príčina bohatstva bývala väčšinou vysvetľovaná v materiálnych pojmoch. Najprv predstavovala hlavnú formu bohatstva pôda, neskôr, najmä v marxistickom myslení, to bol kapitál, chápaný ako ohromné inertné investície d otární a obrovských strojov. V našej dobe však ekonómovia tvrdia, že kľúčová príčina bohatstva národov nemá vôbec materiálnu povahu, ale spočíva v znalostiach, schopnostiach a know-how. Stručne povedané v tých aktoch a návykoch objavovania, vynaliezavosti, organizovanosti a prezieravosti, ktoré ekonómovia popisujú termínom "ľudský kapitál" - kapitál umiestnený v ľudskom duchu a vytvorený duchovnými aktivitami vzdelávania." (Jiří Schwarz (ed.): Křesťanský ekonom a filosof Michael Novak, Praha 2001, str. 47) Slovenská ekonomická obec prejavila veľkú spoločenskú nezodpovednosť. Biskupi a kňazi na Slovenskuj sa neučili ekonómiu, na rozdiel od Jána Pavla II. či Benedikta XVI. Biskupi správne cítili potrebu vyjadriť sa k ekonomickej situácii na Slovensku. Nakoniec, Ján Pavol II. žiadal biskupov, aby sledovali najnovšie udalosti dejín za účelom spoznania nových potrieb pastorácie (Centesimus annus 3).

Nezodpovednosť slovenských ekonómov

Vyjadrenia biskupov sú legitímne, lenže ich potenciál pre neustále iniciovanie vzniku čoraz slobodnejšej a cnostnejšej spoločnosti nebude plne využitý, ak ekonómovia nebudú z ekonomického hľadiska reflektovať obsah vyhlásení biskupov. To, že biskupi málo rozumejú ekonómii, potvrdzuje význam slov Michaela Novaka: "Pretože náboženskí vodcovia činia čoraz viac prehlásení o ekonomických záležitostiach, musia dostať pohotovú a účinnú väzbu. Inak získajú nesproblematizované tvrdenia váhu všeobecne platnej múdrosti a oficiálnej tradície. Keď sa robia chyby, musia sa napraviť skôr, než sa upevnia. Cirkvi sú totiž nielen legitímnou, ale tiež významnou inštitucionálnou silou v rámci demokratických spoločností. Ekonomické a náboženské elity majú závažnú zodpovednosť voči sebe navzájom." (Michael Novak: Katolické sociální myšlení a liberální instituce, Praha 1999, str. 39) Keďže sa tejto úlohy dlhú dobu nechopil žiaden ekonóm, pokúsim sa o to ja, študent ekonómie.

Analýza vyhlásenia biskupov: sme národ s najvyššou mierou rovnosti rozdelenia príjmov Najodvážnejšie tvrdenie biskupov je tvdenie biskupov o bohatnutí bohatých a chudobnutí chudobných.
Ekonómovia a štatistici majú ukazovatele, ktorými odhadujú podobné ukazovatele. Štúdia UNDP (Rozvojový program Spojených národov) na základe údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky ukazuje, že od 1996 do roku 2003 sa znížil pomer príjmov 20% najbohatších domácností k príjmom 20% najchudobnejších domácností z hodnoty pomeru 3,43 na 2,74. Použité boli údaje z mikrocenzov 1996 a 2003 a boli indexované podľa legendy v obrázku. Niektoré údaje z mikrocenzu 2003 sú dostupné na webe . Aj podľa  údajov UNDP (Rozvojový program OSN) sme dlhodobo v prvej desiatke v miere rovnosti rozdelenia príjmov, ktorý sa meria tzv. giniho koeficientom. Bez indexovania (nie sú tam všetky údaje potrebné pre indexovanie) mi pomer príjmov 20% najbohatších k 20% najchudobnejších podľa mikrocenzu 2003 Štatistického úradu vyšiel 3,66 a aj s touto nadhodnotenou úrovňou by sme boli na popredných svetových miestach v miere rovnosti rozdelenia príjmov. Podľa údajov o najbohatších a údajov o najchudobnejších pre rok 2002 z portálu nationmaster.com, ktorý údaje prebral od Svetovej banky, som pre rok 2002 zostavil tabuľku a dopočítal pomery 20% najbohatších a 20% najchudobnejších v tejto tabuľke s prekvapivým výsledkom - Slovensko bolo 1. a malo teda najrovnejšie rozdelenie príjmov. Nemyslím si, že je to dôvod k jasaniu, pretože to je len čiastkový ukazovateľ. Je pozoruhodné, že údaje o miere rovnosti príjmov u nás sa od roku 1989 zmenili len nepatrne (podľa vyššie uvedenej databázy UNDP). Hodnotenie biskupov teda zjavne nestojí na faktoch, i keď od posledných údajov na Slovensku nastali reformy, a údaje sa tak pravdepodobne zmenia v prospech tvrdenia biskupov, teda že bude pribúdať podiel bohatých a menej razantne pribúdať aj podiel chudobných.

Klasický liberál (alebo starý katolícky whig, ak chcete), ako sa cítim byť ja, určite nebude velebiť ukazovateľ znázorňujúci extrémnu rovnosť. Čiastočne však tento ukazovateľ neutralizuje nepriaznivé ukazovatele našej chudoby, ktorá je definovaná ako príjem menší než 60% mediánového príjmu. Nižší podiel bohatých a rovnomernejšie rozdelenie príjmových skupín spôsobuje, že príjem nižší než 60% mediánového príjmu má viac Slovákov ako v iných krajinách. Ukazuje sa teda, že ukazovateľ chudoby (menej než 60% mediánového príjmu) nie je dostatočný ukazovateľ, podľa ktorého by bolo možné hodnotiť sociálnu situáciu, ako sa o to pokúsil Braňo Ondruš.

O akomkoľvek údaji a o jeho význame možno diskutovať, ale je zrejmé, že biskupi nehodnotili údaje tohto typu. Vyjadrili sa, že zatiaľ nie je súlad medzi pozitívnym vývojom makroekonomických ukazovateľov a "údajmi o spokojnosti obyvateľov našej krajiny". Naozaj mnohí sú nespokojní. A nie vždy z nich hovorí závisť, ako by vyjadrili ľudia blízki dnešnej koalícii. Cirkev správne poznala, že sa k tomuto stavu musí vyjadriť. Väčšina vyjadrení vyhlásenia biskupov si nárokujú byť reflexiami ekonomickej situácie. Ako som sa pokúsil ukázať, nie je vecne podložené tvrdenie o bohatších bohatých a o nedostatku solidarity, keďže je stále takmer taká, ako bola za socializmu. Biskupi odvážne podstúpili riziko ekonomických omylov vo svojom vzhlásení. Vzhľadom k oprávneniu vyjadrovať sa k ekonomickej situácii a k faktu, že ekonómovia s teológmi nespolupracujú, je tento stav pochopiteľný, i keď nie uspokojivý.

Pokračujúca namyslenosť ekonómov...

Nie je to prvýkrát v histórii, čo ekonómovia ignorovali teológiu, a s ňou i niektoré ekonomické problémy týkajúce sa ľudí. Podobne odvážne vyjadril svoj názor na veci verejné pápež Lev XIII. v prvej pápežskej sociálnej encyklike Rerum novarum. Dôvod, pre ktorý sa vtedy Lev XIII. vyjadril, bol personalistický. Jednalo sa o ľudskú dôstojnosť, najmä o dôstojnosť ľudskej práce. Tým jednoznačne prispel k "ľudskejšiemu" vývoju kapitalizmu. V jeho tradícii pokračujú pápeži dodnes. Podľa Centesimus annus (hl. 3) v ňom majú pokračovať aj biskupi: "Pastorálna staroslivosť nás však pohla aj k tomu, aby sme predložili analýzu niektorých udalostí z najnovších dejín. Netreba zdôrazňovať, že povinnosťou biskupov je pozorne sledovať beh udalostí, aby spoznali požiadavky novej evanjelizácie." Naši biskupi prejavili, že majú záujem pokračovať v tejto tradícii. Aby bolo možné spoločne pôsobiť pre dobro celej spoločnosti, mali by s biskupmi spolupracovať ekonómovia. Biskupi si tak nebudú robiť ašpirácie na ekonomickú analýzu, v ktorej neobstoja (tak sa vyjadruje i Michael Novak). Nech biskupi reflektujú situáciu spoločnosti zo svojho morálno-teologického, teda personalistického hľadiska a nech túto reflexiu ponúknu ekonómom.

...a z nej vzniknuvšia nesociálna sociálna politika

Ale ekonómovia sa tu musia chopiť morálno-teologických reflexií situácie spoločnosti a dodať k týmto reflexiám vedeckú analýzu. Biskupi napríklad správne pochopili personalistický problém nezamestnanosti: "Vnímame ako krivdu páchanú na značnej časti obyvateľstva, ak sa odmietanie zodpovednosti spoločnosti za jednotlivca najčastejšie zdôvodňuje poukazovaním na sociálne skupiny s trvalo stratenými návykmi pracovať. Popri nich tu je veľká skupina ľudí s ochotou pracovať, ktorá nenachádza možnosti. Neraz však súčasná situácia spôsobuje, že je výhodnejšie byť nezamestnaný (nedostatok spojov, cena cestovného atď.)." Tento výrok, ako i ďalšie, potrebujú dodatočnú vedeckú analýzu a návrh riešenia problému. Prispelo by to aj k tomu, ako si biskupi predstavujú solidaritu v praxi. Solidarita môže byť aj osobná, aktívna zodpovednosť za iných. Napríklad Michael Novak vidí globálnu solidaritu takto. Zrušenie poľnohospodárskej politiky EÚ a odstránenie prekážok obchodu by umožnilo širšie pôsobenie takto chápanej globálnej solidarity. Štátna - vynútená - solidarita niečo stojí. Inštitút minimálnej mzdy a sociálne dávky nesú nielen finančné náklady, ale aj náklady v podobe nerozvinutia talentov ľudí - osôb. To sú snáď najvyššie náklady obetovanej príležitosti politiky nútenej solidarity, akú máme vo veľkej miere a akú sa Fico snaží presadiť v ešte väčšej miere. Naskytá sa tu otázka, či možno takúto sociálnu politiku ešte nazývať sociálnou. Ak bola určená pre zachránenie ľudskej dôstojnosti najpotrebnejších, a ak im k ľudskej dôstojnosti nepomohla, je zjavne neefektívna v dosahovaní vznešeného cieľa, ktorý si zaumienila. Ak by biskupi mávali takúto spätnú väzbu od ekonómov, mohli by tak fundovanejšie uvažovať o personalistických problémoch, ktoré evidentne ľudí trápia. Veď práve o nespokojnosti ľudí - osôb - vydali biskupi svedectvo.

Nespolupráca ekonómie a teológie opakovane vedie k rozpadu spoločnosti

Ekonómovia mlčia, a tak sa nie je čo diviť, že biskupi často vidia jediné riešenie skrze štát. Okrem toho sa v takom prípade ekonómovia spreneverujú svojej úlohe - úlohe, ktorú uznávajú aj anarchokapitalisti (najradikálnejší liberáli) - úlohe tvorby systému. Tak, ako nás poučil Walter Eucken, v spoločnosti existuje niekoľko systémotvorných síl. Patria medzi ne aj ekonómia a cirkvi. Ekonómovia sa už neraz sprevenerili tomuto svojmu poslaniu a určite dôležitým zlyhaním bola nespolupráca s rodiacim sa katolíckym sociálnym myslením koncom 19. storočia. Viedlo to k tomu, že príliš dlho mali pápeži tendenciu hľadať a normovať nereálnu tretiu cestu medzi kapitalizmom a socializmom. Eucken bol "duchovným otcom" nemeckého ordoliberalizmu, ktorý je v súčasnosti všeobecne pokladaný za najlepší ekonomický základ katolíckeho sociálneho myslenia (viď Oeckenfels, Peschke, Tietmeyer). A Eucken tvrdí: "Mravný účel cirkví však nie je možné dosiahnuť, ak sa zanedbá vecná zákonitosť." (Zásady hospodářského řádu, Praha 2004, str. 444) Výroky biskupov, ktoré sa priamo netýkali ekonómie, boli evidentne personalistické. Odsúdili množiace sa pohostinstvá v chudobných oblastiach, zamorovanie morálneho priestoru tým, čo nazývajú kultúra smrti. Ak sa z personalistických pozícií budú vyjadrovať aj k ekonomickým otázkam, ekonómovia by to mali prijať kvôli dobru spoločnosti.

Ak by koncom 19. storočia ekonómovia spolupracovali so vznikajúcou katolíckou sociálnou náukou, možno sa ľudstvo mohlo vyhnúť tragickým politickým experimentom 20. storočia. Personalizmus a ekonomický rozvoj sa dopĺňajú a sú na sebe navzájom závislé. Ekonómia a teológia majú spoločné poslanie - rozvoj ľudí. Ak však nespolupracujú, je pravdepodobné, že budú pôsobiť proti sebe. Teológovia sa zasadzujú o dôstojnosť práce a ekonómovia o efektivitu a niektorí i o efektivitu v rozdeľovaní. To sú najmä Keynesovci, tí, ktorí sa zasadzujú o dôstojnosť práce z utilitaristických, teda materialistických pozícií. V tomto sa vmiešali do poľa skúmania teológie, ale materialistickým spôsobom. Ekonómovia musia zostať ekonómami a teológovia teológmi a ak potom budú spolupracovať, môžu slúžiť spoločnému cieľu - rozvoju človeka. Ak zostanú v súčasnej pozícii, keď si neuvedomujú oprávnené hranice pôsobnosti svojho odboru a ak nebudú spolupracovať, budú pretrvávať zbytočné rozpory medzi prácou a kapitálom. Rozpor medzi prácou a kapitálom, objasnený v Rerum novarum v roku 1891, zďaleka nie je prekonaný ani na Slovensku 21. storočia. Za tento stav nesieme zodpovednosť. A máme možnosť ho zmeniť.

Antipersonalistický Fico, antipersonalistický Dzurinda

Na Slovensku sú v súčasnosti dva hlavné spôsoby nazerania na politiku. Politické zmeny robia s ohľadom na ekonomickú efektivitu, alebo na druhej strane najmä skrze štátnu, vynútenú solidaritu. Žiaden z nich však neberie do úvahy personalistické náklady týchto zmien a javov v spoločnosti. Ani KDH nedospelo k myšlienke, že k personalizmu v ekonomickej oblasti má čo povedať aj Cirkev a neštátne inštitúcie. Ján Pavol II. hovorí o nenahraditeľnej úlohe neštátnych spoločenstiev: "Podľa Rerum novarum a celého sociálneho učenia Cirkvi spoločenská povaha človeka sa nevyčerpáva v štáte, ale sa realizuje v rôznych stredných združeniach, začínajúc rodinou až po ekonomické, sociálne, politické a kultúrne združenia, ktoré ako prejav tej istej ľudskej prirodzenosti tešia sa vždy pri rešpektovaní spoločného dobra svojej vlastnej samostatnosti. A to je to, čo sme nazvali "subjektivitou" spoločnosti, a tú spolu so subjektivitou jednotlivca "reálny socializmus" zničil." (Centesimus annus, 13) Pokiaľ bude jednou alternatívou "neľútostný pragmatický kapitalizmus" a druhou a zároveň poslednou "sociálny štát", rozvoj ľudských bytostí bude stagnovať. Snáď toto mali biskupi na mysli poukázaním na nedostatok solidarity. Pretože solidarita môže znamenať aj to, zahrnúť najbiednejších do kruhu rozvoja tým, že im pomôžeme v ich zapojení do globálnej deľby práce. Michael Novak poznamenáva: "Bez solidarity degeneruje subjektivita do bezbrehého individualizmu. Bez subjektivity solidarita degeneruje do rozpadávajúceho sa tupého kolektivizmu." (Schwarz (ed.): Křesťanský ekonom a filosof Michael Novak, str. 55) I antikatolícky či antinábožensky naladení čitatelia snáď teraz už chápu, že teológia má svojím personalistickým prístupom čím prispieť k budovaniu ľudskejšej spoločnosti.

Prekonanie rozporu medzi prácou a kapitálom je možné

Kým na Slovensku zostanú dvomi alternatívami "neľútostný pragmatický kapitalizmus" a "sociálny štát", je to z personalistického hľadiska takmer jedno. Súčasná vláda bez účinnej podpory ľudskej kreativity vytvára nespokojnú náladu v spoločnosti, ktorú zneužíva pán, ktorý by bol veľmi rád premiérom. Politika a ekonomika nie sú jedinými zložkami spoločnosti. Je tu ešte kultúra. A tá má, ako sa ukazuje, väčšiu dôležitosť než si mnohí z nás mysleli. A aj cirkev nemusí len pomáhať skrze charity "zmierňovať najvypuklejšie nedostatky". Je tak ťažké predstaviť si v praxi na Slovensku posun úlohy cirkvi k nápadu Michaela Novaka? "potrebujeme prinútiť bohatých ľudí, aby pomáhali chudobným. Cestou, ako to dosiahnuť, je zmena zákonov. Je potrebné vytvoriť také zákony, ktoré budú priaznivé pre podnikanie. Musíme tiež podporovať kňazov a učiteľov, aby vyhľadávali ľudí s talentom pre podnikanie, prinútiť cirkvi a ďalšie súkromné organizácie, aby vytvárali inštitúcie požičiavajúce peniaze chudobným ľuďom. Títo ľudia by ich využili, vytvorili bohatstvo, pôžičky splatili a umožnili tak dodržiavať ďalší kolobeh. Arcibiskup McGrath v Paname dostal od jednej bohatej ženy zo Švajčiarska milión dolárov na poskytovanie drobných úverov. Požičal desať tisíc dolárov istému mužovi z dediny na kúpu nákladného auta. Ten potom s jeho pomocou mohol dopravovať tovar z dediny na trh. Celá dedina získava prospech a muž spláca zapožičaných desať tisíc dolárov z peňazí, ktoré každý deň za dopravu tovarov do Panama City zarobí. Arcibiskup potom požičia peniaze niekomu inému a celá dedina sa zatiaľ vzmáha." (Jiří Schwarz (ed.): Křesťanský ekonom a filosof Michael Novak, str.26) Dnes je to možno pre Slovensko nereálny nápad, veď kňazi a biskupi rozumejú ekonómii len málo a médiá podkopávajú dôveru verejnosti voči cirkvi.

Ak máte lepšiu alternatívu pre budúcnosť Slovenska, rád budem o tom diskutovať. Realizácia nápadu Michaela Novaka by rozhodne prispela k všestranne ľudskejšiemu životu Slovákov. Stojí totiž na spolupráci personalizmu a chápania ekonómie. Nádej Leva XIII. v prekonanie robotníckej otázky, teda rozporu medzi prácou a kapitálom, sa ukazuje byť reálnou.

Tomáš Krištofóry

Tomáš Krištofóry

Bloger 
  • Počet článkov:  68
  •  | 
  • Páči sa:  0x

It's more complex than you can imagine. Not only economy, but morals as well. This ignorance is inevitable. What can we then do? We still have institutions to cope with this ignorance. This is what this blog is about.Je to zložitejšie než si dokážeme predstaviť. Nielen ekonomika, ale aj morálka. Táto nevedomosť je nevyhnutná. Čo nám teda ostáva? Máme inštitúcie na vyrovnanie sa s touto nevedomosťou. O tom je môj blog. Zoznam autorových rubrík:  Spoločenské vedy - inéEkonómiaFilozofiaEkonómia vs. politikaCirkev a vieraVzťahy cirkvi a liberalizmuČriepky histórieVzťahyMENDELUŽivot taký, aký jehory môjho srdcaNF VŠESúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu