Moja predstava postmodernistu
Postmodernista je človek, ktorý si myslí, že každý má právo na vlastný názor. Aj hlupák. Novinár odsúdi pápeža z hlúposti a my mu zo zožerieme - pod vplyvom postmodernizmu. Postmoderna neuznáva autority, jedine autoritu vlastného (pubertiackeho - aj u dospelých) názoru. Postmodernista povie, že pravda neexistuje, že ty máš svoj názor, ja svoj a tým debata končí. Postmodernista sa nikdy nevie dobrať k tomu, že jeden názor je pravdivý a druhý nepravdivý. Postmodernista povie, že všetky náboženstvá sú si rovnocenné. Toto kresťan nikdy nemôže povedať, naše náboženstvo je medzi nimi ako perla medzi sviňami (viď citát z evanjelia: nehádžte perly pred svine). Postmodernista nemá rád takéto vyjadrenia a povie, že sú hrubé. Hrubá je skôr jeho ignorancia ľudskej hriešnosti. Oni chcú tolerovať všetko - hriech, zločin atď. (eutanázia, potraty, "manželstvá" homosexuálov ...). Ale nikdy nebudú tolerovať tých, čo tento ich názor nezdieľajú. Je to veľmi netolerantný názor, netoleruje mňa ani moju západnú civilizáciu.
Vzdelaní ľudia proti postmodernizmu
Tak teda toto - postmodernizmus - je životunebezpečný názor a tento do veľkej miery všetci praktizujeme, hoci niekolkí sa snažíme zachovať si odstup a aspoň trochu zdravý rozum, časť rozumu, ktorá by nebola infikovaná touto pliagou. Všetci v úvode zmienení filozofi a ekonómovia by sa dnes postavili proti postmodernizmu (Hayek ako jediný z nich zažil postmodernizmus a postavil sa proti nemu). Hegel by ich prirovnal k starogréckym skeptikom (alebo k Humovmu skepticizmu v poznaní - no nie v mravnosti). Veru, čítajte komentáre k Hegelovi od skvelého Milana Sobotku aj vy, lebo toto nemám od môjho cteného docenta Jána Pavlíka, ale od veľkého Milana Sobotku. Skepticizmus mal podľa neho svoje miesto v dejinách filozofie, ale nedokázal ho prekonať. Skepticizmus mal podľa Hegela zjednodušene povedané význam opozície voči mravnosti, no tento záchvev nemorálnosti mal byť prekonaný (v Hegelovej filozofii). Možno sa tu hodí analógia so svätým apoštolom Tomášom, ktorý pochyboval a z pochybnosti napokon vzišla pravá viera. Podobný význam by mohol mať postmodernizmus aj pre dnešných vzdelancov - dôjsť k poznaniu z negatívnej strany - prekonaním obmedzenosti záporného postoja k poznaniu - postmodernizmu. Takým pokusom je napríklad kniha Benyovszkého Problém bytí v Hegelově filozofii.
Obyčajní ľudia proti postmodernizmu
No nielen filozofi, ekonómovia a inak vzdelaní ľudia sa stavajú proti postmodernizmu. Vy, normálni ľudia, sa často staviate proti postmodernizmu a ani o tom neviete.
Aby som zložil poklonu zvlášť ženám a dievčatám, tak vy ste často tak zakorenené v reálnom živote, že ste k vplyvom postmodernizmu (ktoré iba inak nazývate alebo sa nad tým nezamýšľate) v princípe podozrievavé. Voči eutanáziám, potratom, "manželstvám" homosexuálov máte často, našťastie, predsudky. Často sú vám vzdialené aj šialené nápady feministiek, snahy o potlačenie materstva, snaha o popretie ženskosti vo vás. "Muža a ženu ich stvoril", čítal som v čítaní na Bielu sobotu. Nepoznám krajšie predsudky ako tie, ktoré majú panovať medzi kresťanským mužom a ženou. Žena často toleruje mužovi mnoho chýb, a muž vystrúha žene poklonu aj keď sa k tomu musí občas premáhať? Je zlé, že sa takto, zvlášť kresťanskí manželia, premáhajú? Kdeže zlé. V úvode som napísal, že predsudky sú podľa filozofov a ekonómov produktívne. Viac než to, sú plodné. V manželstve doslovne. Priamo proti tým postmodernistickým a feministickým blábolom.
Existuje aj historický príklad, keď sa skôr obyčajní ľudia než vzdelanci vzbúrili proti skeptickému šialenstvu. Je to príklad francúzskej vidieckej kontrarevolúcie vo Vendée proti hroznej francúzskej revolúcii (v dejepisoch však príznačne nazývanej "Veľká Francúzska revolúcia"). Tento príklad je dôvodom, pre ktorý chcem (plný skvelých predsudkov) lichotiť najmä normálnej časti našej nežnej polovice ženských obyvateľov.
Historický príklad - hrdinskí obyčajní ľudia proti predchodcom postmodernizmu - proti francúzskej revolúcii
Postmodernizmus je len mladší brat revolučného pozitivizmu z francúzskej revolúcie z roku 1789. Vtedy chceli v mene "ľudských práv" šialení francúzski filozofi (niektorí doslova šialení) obesiť kráľa na črevách kňazov. Doslovne. Proti týmto šialencom sa vtedy nevzbúrila inteligencia (i keď Smith a Burke písali proti revolúcii). Proti týmto zlodejom a vrahom však nestačilo písať knihy. Vznikla kontrarevolúcia, v roku 1793, a než bola porazená, trvala 3 roky a splodila Cirkvi mnohých svätých martýrov. Kontrarevolúcia, Svätá vojna proti týmto šialencom, vznikla na vidieku v kraji Vendée, medzi obyčajnými ľudmi, ktorí mali radi svojich kňazov a svoju šľachtu, svoje náboženstvo, manželstvo, rodinu a svoje súkromné vlastníctvo. Revolucionárom nebolo nič z toho sväté. Rovnaký postoj majú dnes postmodernisti. Nič im nie je sväté, teda okrem hriechu. Ak nechcete, nemusíte študovať filozofiu ani iné hrubé knihy, ženy a dievčatá, buďte len normálnymi ženami, kresťanskými ženami, a potom budete proti postmodernizmu. No a je tiež potrebné, aby nevymreli galantní džentlmeni a novodobí rytieri, ktorí budú hodní uchádzať sa o vašu priazeň. Manželia - u niektorých žien súčasní, u iných budúci (pre každú nie viac než jeden).
Piatková síra
Tak ako povedal istý vážený konzervatívec, je piatok, prvý piatok v mesiaci, trochu síry proti postmodernizmu nezaškodí. Aby nás raz síra nespálila, keď nadíde súdny deň a každý hriech sa ukáže ako hriech a každý zločin ako zločin, prestanú všetky naše sebaklamy (aj tie produktívne a v manželstve plodné, a aj tie postmodernistické, že neexistuje hriech, a ak áno, tak že je svätý).