"Wildavski (v čase vydania knihy – 1989 - v New York Times Book Review – pozn. T. K.) však ďalej poukazuje na niečo, v čom sa nie celkom zhodujeme. Zdá sa, že zastáva stanovisko, že „nemôže existovať jedna etická zásada pre cirkev a iná pre spoločnosť“. Inými slovami, človek, ktorý je priaznivo naklonený liberálnym inštitúciám v svetskej spoločnosti, by im mal byť priaznivo naklonený aj v cirkvi. Wildavsky predkladá situáciu buď-alebo: buď zostane cirkev hierarchickou, a následne pre ňu budú rovnostárske chápania autority i naďalej nepríjemné, alebo sa stane vo svojom chápaní autority rovnostárskou, a bude tak viac v súlade s ideálmi liberálnej spoločnosti.
Z môjho pohľadu sa Wildavsky mýli, keď si myslí, že bude ako svetskému, tak náboženskému poriadku na úžitok, keď budú mať rovnaké chápania autority. Zdá sa mi, že ľudskej realite oveľa viac zodpovedá, keď sa udržiava životodárne napätie medzi dvomi odlišnými chápaniami autority. Toto napätie medzi dvomi odlišnými chápaniami autority je vskutku mimoriadne plodné pre tvorivosť. Nechcel by som cirkev, ktorá pracuje s tou istou koncepciou autority v oblasti viery a morálky, ktoré používa široká svetská spoločnosť. V živote existuje veľa oblastí, v ktorých nie je pravda určovaná väčšinovým pravidlom alebo individuálnou preferenciou. Vedecké pravdy sa týmto spôsobom nestanovia. Ani fakty. Ľudia majú právo na svoje vlastné názory. Nemajú však právo na svoje vlastné fakty.
Demokratická spoločnosť, a liberálna potom obzvlášť, potrebuje chrániť pred narušením základných právd, vďaka ktorým existuje. Lebo demokratické spoločnosti (ako tvorcovia Ústavy vedeli) nie sú ohrozené iba tyranmi; sú takisto náchylné dočasným väčšinám, ktoré by odsunuli stranou rozum, slušnosť a práva menšín. Dôstojnosť človeka musí zostať posvätná – nemôže byť niečím, o čom by bolo možné diskutovať, ani predmetom osobného prospechu človeka, ani nesmie byť náchylná arogantným väčšinám alebo prelietavým zmenám v štátnej filozofii. Niektoré pravdy sa skutočne považujú za absolútne, pokiaľ demokracie nemajú byť zničené svojou vlastnou vnútornou slabosťou. Nehovorím, že profesor Wildavsky musí zdieľať moje presvedčenie o nevyhnutnosti založenia právd, ktoré naši zakladatelia (tvorcovia Ústavy USA – pozn. T. K.) považovali za „samozrejmé“, na základe, ktorý je absolútny a neotrasiteľný. Ale mohol by považovať za demokracii prospešné to, že mnohí z nás také presvedčenie zdieľajú. Mnoho z nás je skutočne presvedčených o tom, že demokracia má svoje korene „v prirodzenosti vecí“, v skutočnom „systéme prirodzenej slobody“, a že má svoje korene v prirodzenom práve. Zároveň som rád, že vláde sú znemožnené zákony týkajúce sa toho, ako by sa také pravdy mali definovať alebo aké zdôvodnenia by sa mali formulovať a hájiť. Štát nie je vybavený – a ani by nemal byť – k tomu, aby určoval pravdy a hodnoty tohto druhu. Štát nesmie zakazovať menšinám, cirkvám a hľadačom pravdy, aby formulovali takéto pravdy, pestovali ich a hájili alebo aby bránili ich opodstatnenie v autorite tak vysokej a úctyhodnej, ako je Autor života, Stvoriteľ sveta a Počiatok pravdy, o ktorom tvorcovia amerického experimentu neváhali hovoriť otvorene. Skrátka, inštitúcie s autoritou v morálnych a náboženských záležitostiach nemusia byť a nemali by byť organizované podľa rovnakých modelov ako občianske inštitúcie určené k svetským záležitostiam. Občianska spoločnosť by sa nemala organizovať tak, ako je organizovaná katolícka cirkev; cirkev by sa nemala organizovať tak, ako sa organizuje občianska spoločnosť. Avšak dva rozdielne modely vnútornej organizácie môžu doplňovať jeden druhý spôsobom, ktorý je pre obe veľmi tvorivý."
K Novakovej pasáži mám len jednu námietku. Týka sa prirodzenoprávnej teórie. Liberálna demokracia síce v Spojených štátoch vznikla na základe prirodzenoprávnej teórie Johna Locka, ako to píše Michael Novak, ale nemyslím si, že prirodzenoprávna teória je dostatočná na zdôvodnenie liberálnej demokracie. Dôvody analyzuje Ján Pavlík v knihe F. A. Hayek a teorie spontánního řádu: „Už samotný fakt, že Locke sformuloval svoju prirodzenoprávnu ideológiu, totiž ukazuje, že prirodzené práva traktované v podobe ahistorickej ľudskej podstaty existovali bez toho, aby si ich empirickí ľudia (pred Lockom či Grotiom atď.) uvedomovali a explicitne formulovali; a keďže ľudská podstata je imateriálna (iba mysliteľná), znamená to, že ju predtým, než ju začali myslieť ľudia, udržiaval v jej imateriálnej súcnosti svojím myslením Boh. Tieto ontologické či ontotheologické tézy teda musíme nutne akceptovať, ak máme považovať Lockovu prirodzenoprávnu koncepciu za zdôvodnenú. Následne možno ľahko nahliadnuť, že Lockova prirodzenoprávna koncepcia ... samozrejme nemá univerzálnu či transkulturálnu platnosť a ktorá nie je všeobecne uznávaná ani v rámci euroamerickej civilizácie. ... Nedostatočnosť legitimizácie liberalizmu prostriedkami prirodzenoprávnej ideológie vysvitá ešte jasnejšie z faktu, že jej implicitný predpoklad – nemennosť ľudskej podstaty, a následne fruhových podstát všeobecne – je vo flagrantnom rozpore s evolučným (darwinovským) výkladom pôvodu druhov, ktorý je vedeckou teóriou.“
Pavlík ukazuje, že najďalekosiahlejšou obhajobou liberalizmu je Hayekovo vedecké zdôvodnenie trhu ako prostriedku, podporené Hayekovou tour du force – zdôvodnením nevyhnutnosti liberálnej ideológie, ak chceme zachovať ľudstvo. Pavlík to dosahuje rozvinutím Hayekovho a Misesovho chápania cieľov a prostriedkov a v súlade s metodológiou hodnotovej neutrality (pochádzajúcou od Maxa Webera) vysvetľuje, že trh a centrálne plánovanie sú dva prostriedky, ktoré sa usilujú dosiahnuť ten istý cieľ – mier a prosperitu a ukazuje, že vzhľadom k faktu esenciálne rozptýleného poznania ho nie je možné zhromaždiť a využiť inak (dnešná expanzia výkonu počítačovej techniky umožňuje len kvantitatívny pokrok v poznaní, použiteľný na trhu a nie kvalitatívny, ktorý by mohol nahradiť trh), ako konkrétnym rozhodovaním sa a konaním ľudí na trhu a následného prispôsobovania sa dopytu a ponuky v trhovom procese. Centrálne plánovanie (i „len“ sektorové – v školstve, zdravotníctve, životnom prostredí) je preto ako prostriedok k dosiahnutiu prosperity a mieru v spoločnosti kontrafinálne. Na jednej strane je teda síce demokracii prospešné, že mnohí veria prirodzenoprávnemu založeniu liberálnej demokracie, je však potrebné brániť ju aj hlbšími argumentmi než je prirodzenoprávna teória.
Na druhej strane však liberálna demokracia však potrebuje čo možno najvplyvnejšími prostriedkami obhájené základné hodnoty úcty k človeku, na ktorých demokracia stojí. A pretože z princípu relativizujúceho fungovania rozumu v demokracii existuje nebezpečenstvo neváženia si ľudí zákonom, je pre demokraciu prínosné a nevyhnutné, že tieto civilizačné hodnoty sú ochraňované aj náboženstvami, ktoré musia nutne byť hierarchicky usporiadané, aby mohli byť dlhodobými strážcami nemenných hodnôt civilizácie.
