Chesterton a oprášená duša miništranta

Autor: Tomáš Krištofóry | 4.8.2009 o 8:01 | (upravené 9.10.2012 o 13:33) Karma článku: 6,61 | Prečítané:  1567x

Lukáš Krivošík mi urobil veľkú radosť svojím komentárom o Chestertonovi. Pripomenul mi ním viacero Chestertonových myšlienok, ktoré sa dotkli aj môjho srdca. Jednou z tých myšlienok je, že tie najlepšie veci v živote sú skoro zadarmo alebo úplne zadarmo. Lukáš to ilustroval tým, že si kúpil Chestertonovu Ortodoxiu za 39 korún. Môžem potvrdiť, že mám podobnú skúsenosť. Ja mám Ortodoxiu za 20 Kč a Lukášov komentár mám úplne zadarmo. Článok ma nadchol tak, že som sa dokázal vytrhnúť zo svojej denno-dennej rutiny a dovolil som si radosť zo života. Dožičil som si jednu ohromnú maličkosť, ktorú som si už dlho odopieral: miništrovanie v kostole.

Rímsko-katolícky kostol v SmižanochRímsko-katolícky kostol v Smižanochja

V mojom doteraz poslednom článku som písal, že občas s istou nostalgiou spomínam na svoje miništrantské časy, na to, ako som bol rád pri oltári a ako som rád čítal čítania. Viete, keď človek žil istú časť svojho života niečím takým ako je miništrovanie, nemôže ho to nepoznačiť. Také niečo sa vpíše veľmi hlboko do duše človeka. Potom človek naozaj prežíva svätú omšu inak, možno trochu intímnejšie, aj keď už roky neminištroval. Vie sa vcítiť do duší tých chlapcov, čo stoja blízko kňaza a sú pripravení mu posluhovať. Bola to pre mňa veľká radosť a šťastie, že som kedysi trávieval rána a večery pri oltári. A keď u nás doma v Smižanoch vidím iba dvoch - trochmalých chlapcov v blízkosti kňaza, spomínam nostalgicky na časy, keď som sa ja stal miništrantom, a keď nás bolo každý večer aspoň 15 na svätej omši a rozhodne to neboli len malí chlapci ako dnes. Každý večer boli vtedy problémy vôbec sa zmestiť do presbytéria, a boli sme vďační za pridelenie aj tej najnepatrnejšej služby počas svätej omše. A snažili sme sa slúžiť perfektne, lebo inak by sme ďalší deň službu nedostali. Dnes je tomu inak a v Smižanoch čítajú aj dievčatá - lektorky. Ale vďaka aj za ne, lebo naozaj čítajú dôstojne, možno lepšie než chlapci.

Takýmito a inými slovami som sa chlácholil posledné roky, snažil som sa ďakovať za to, že som bol kedysi miništrantom, a hovoril som si, že ja som už na to starý, ale v duchu som tým chlapcom trochu aj závidel. Predsa len, svätá omša v kostole a svätá omša v presbytériu, to je veľký rozdiel. A nejde len o závisť, svätá omša má predsa aj nejako vyzerať. Má mať dôstojnosť. Je hrozné vidieť občas v Česku, že kňaz si robí všetko sám. A keď som toto videl aj u nás doma, bol som z toho smutný. Ale keďže som taký človek, že často potrebujem, aby ma niekto dokopal k činu, tak som ešte istý čas trávil sväté omše vzadu v kostole, a ako som napísal v minulom článku, aj takto strávená svätá omša má pre mňa obrovské čaro. Ale nebolo to ono.

Moje nakopnutie nadišlo v sobotu, keď som si najprv ráno prečítal Lukášov komentár o Chestertonovi a spomenul som si okrem Chestertona aj jeho obľúbeného svätého a na môjho birmovného patróna, Sv. Františka z Assissi a na to, ako sa obaja vedeli tešiť z každej maličkosti, ako Svätý František vnímal krásu nekonečného Boha aj v obyčajnej kvetine. Je asi pravda, že človek musí navštíviť cudzinu nie samoúčelne, ale aby sa na svoju rodnú zem vedel pozrieť ako cudzinec, aby si vedel všetko vážiť. Asi som si musel prežiť roky bez miništrovania, aby som sa znovu naučil pokore, a aspoň vzdialene pocítiť to, čo starozákonný Jób: "Boh dal, Boh vzal". Takže ani Lukášov článok ma ešte nepohol k činu, i keď ma priaznivo naladil. S takýmito myšlienkami som v sobotu poobede išiel do kostola na svatbu mojich priateľov a tam skončila moja nečinnosť.

Videl som tam veľa známych ľudí, známych kňazov, všetko bolo také blízke. Iba ja som bol tak ďaleko. Niežeby mi nestačilo to, že som stál pri mojej priateľke, to nie. Viete, každý máme niekde svoje miesto a mne prišlo smutno, keď som videl kamarátky, ako išli na horuš, aby na svatbe spievali. Ešte asi pred rokom som totiž spieval v našom zbore, ktorý sa ale rozpadol. Kým som ešte spieval v zbore, mal som ešte svoje dôstojné miesto v kostole. Teraz som bol v lavici a cítil som sa tam zbytočný. Svatba bola krásna a svätú omšu som prežil ako vždy dôstojne a veľmi som tým dvom to šťastie prial. Ale večer, keď som sa o tej svätej omši rozprával s priateľkou, hlavou mi konečne prebleslo, že by asi ešte stálo za to, ísť miništrovať.

Keď som v nedeľu ráno vstal dostatočne skoro, na to, aby som stihol byť v kostole dostatočne skoro pred svätou omšou, bol som už pevne rozhodnutý, že pôjdem miništrovať a aj som išiel. A naozaj, teraz si viem viac vážiť než kedysi, to, že môžem byť pri kňazovi pri obetnom stole. Okamžite som zapadol medzi tých chlapcov a stal som sa zase jedným z nich. Konečne som si pred svätou omšou čítal viackrát čítanie z lekcionára, aby som sa pri čítaní v kostole nepomýlil. Konečne som sa modlil modlitbu miništranta pred svätou omšou, ktorú som ešte poznal naspamäť. Konečne som stál v presbytériu s ostatnými miništrantmi počas svätej omše. Delím sa s vami o niečo, čo človek plne pochopí len ak raz bol miništrantom. Je to radosť zo služby kňazovi a skrze neho Bohu. Dokázal som sa na svoju domovinu pozrieť ako cudzinec a teraz viem, že som tu doma.

A už si nerobím nič z toho, že mám svoje roky. Hokejista Claude Lemieux nehral hokej asi 5 rokov a ak si dobre pamätám, tak vo svojich 43. rokoch sa vrátil k hokeju a musel prejsť juniorskými súťažiami, aby to dokázal, aby zase okúsil ľad hviezdnej NHL. Lemieux nedávno v rozhovore povedal, že za vrchol svojej kariéry nepovažuje zisk Stanleyho pohára, ale prvé opätovné vykorčuľovanie na ľad NHL. Ten človek si potom vedel vážiť hokej. A tu ide o niečo viac než o hokej. Nejde vôbec o profesiu, ale o niečo, čo ma bytostne definuje ako kresťana. Musím ukázať, že Kristus je kráľ, a preto musím slúžiť. Ak Boh dá, raz budem mať rodinu a budem s manželkou šťastný vzadu v kostole, lebo budem slúžiť tak ako mi bude prináležať. A ak budem mať synov, budem z nich chcieť mať miništrantov. Miništroval som v nedeľu, v pondelok a dnes a budem aj zajtra. Ten čas, budúci čas - na skončenie miništrovania a neskôr aj na rodinu - ešte nenastal. Ešte stále som miništrant. Vždy som ním bol, v duši. A tak v opätovnom nadchnutí Chestertonom skrze Lukáša nemôžem vidieť nič iné než pôsobenie Božej prozreteľnosti. Vďaka Ti Bože, vďaka Chesterton, vďaka Lukáš, za oprášenie starej knihy, ktorú píše môj život, ža oprášenie mojej duše miništranta.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

S elektronickým receptom riskuje pacient tour po lekárňach

Čítačku kariet, ktorú potrebujú, aby sa pripojili do elektronického systému receptov, stále nemá 40 percent lekárnikov. Termíny už tlačia.


Už ste čítali?