"Ekológia sa stáva jednou z tém, ktoré vedia zjednotiť početné skupiny. Je jednou z tém, kde vidíme budúcnosť. Je nádejou. Preto sa dá povedať, že v určitom zmysle opätovne nastupuje ako svetonázor. A nie zlý, pretože ide opäť o človeka – dnešného i budúceho, ide o harmóniu, ide o zákony života, na ktorých by bolo dobré sa zjednotiť, ide o vedomie, že je niečo, čomu sa človek musí podriadiť, čo je síce v jeho moci, ale je to aj niečo viac, ako on."
Teória a prax teórie udržaťeľného rozvoja
Vo väčšine prípadov je (vedecká) reakcia ochrancov prírody formovaná v koncepte veľmi známeho tzv. trvalo udržateľného rozvoja: „Pojem ‚trvalá udržateľnosť‘ môžeme vzťahovať na ekonomiku, ktorá zachováva svoju základňu prírodných zdrojov, pričom rozvoj sa chápe ako zlepšovanie vedomostí, organizácie, technickej výkonnosti a múdrosti.“ Táto teória prezentovaná a popularizovaná naslovovzatým odborníkom, prof. Vološčukom, musí znieť veľmi dobre každému človeku dobrej vôle.
V praxi je to však s uplatňovaním trvalej udržateľnosti trochu horšie. Tento fakt konštatujú ochrancovia prírody s emotívnymi pohnútkami: „Chrániť životné prostredie nie je výnosný podnik. ... A tak sa boj o záchranu prírody stáva súčasne aj zápasom o myšlienku. O hodnoty v človeku. A sme pri tom, s čím si celkom nevie poradiť moderná pedagogika – v iných oblastiach – ako do človeka dostať morálny rozmer, citovú zrelosť, zodpovednosť. O zmenu v človeku sa usilujú aj psychológovia .. a náboženstvá.“ O praktických ťažkostiach hovoria ochrancovia prírody aj z vedeckých pozícií, ako napríklad sám prof. Voločšuk: „Termín ‚trvalá udržateľnosť‘ v súčasnosti patrí k najaktuálnejším, ale doteraz v praxi najmenej aplikovaným pojmom.“
Nie sú náklady ako náklady (teoretici udržateľného rozvoja nerátajú všetky náklady)
Trvalá udržateľnosť sa v súčasnosti spája najmä s problémom globálneho otepľovania a jeho pravdepodobnými dôsledkami pre život na zemi. Zástancovia trvalej udržateľnosti drvivou väčšinou podporujú široké programy administratívnych obmedzení emisií (a daňových nástrojov) a počítajú náklady pre ľudstvo, takmer nikdy však nepočítajú všetky náklady: „Nie je teda trochu podivné, že typická oficiálna správa (Medzinárodného panelu pre klimatické zmeny – IPCC - pozn. T. K.) o globálnom otepľovaní označuje všetky negatívne okolnosti, ktoré môžu pochádzať z emisií CO2, ale hovorí málo alebo takmer nič o tom, čo môže pochádzať z prehnane horlivej regulácie takých emisií?Prečo sa ale problematika globálneho otepľovania otvorene nediskutuje, aby sa predišlo veľkým a drahým chybám plateným našimi potomkami, ale diskutuje sa skôr s horlivosťou pripomínajúcou kazateľov radikálnych náboženstiev?“
Ochrancovia prírody vidia stav prírody a majú pohnútky, ako ten stav upraviť. A žiadajú štátne regulácie. Ochrancom prírody blízki moralizátori vidia v ochrane prírody morálny problém a žiadajú „prevýchovu“ ľudstva. Prečo však žiadnemu ochrancovi prírody nenapadne opýtať sa, či štátne regulácie znečisťovateľov, prípadne podporené snahou (štátneho) školstva „prevychovať“ ľudstvo smerom k ekologickému mysleniu a konaniu, povedú v budúcnosti k morálnejšiemu, environmentálnejšiemu a bohatšiemu ľudstvu, ako to žiada teória trvalo udržateľného rozvoja? Ekonómovia si kladú aj túto otázku a (poznatkami svojej vedy o človeku a jeho rozhodovaní sa) odpovedajú, že regulácia znečistenia skleníkovými plynmi podľa súčasných požiadaviek ochrancov prírody nepovedie ani k zlepšeniu morálky, ani k lepšej ochrane prírody a ani k bohatšiemu ľudstvu (a už vôbec nie k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu ekonomického bohatstva národov). Fakticky – vecne (teda nezávisle na dobrých úmysloch ochrancov prírody) sa totiž za dnešným chápaním teórie trvalo udržateľného rozvoja ukrýva socializmus, aplikovaný (zatiaľ len) na sektor životného prostredia. A ten vytvára dodatočné náklady v spoločnosti i v ochrane prírody.
Trh ako prostriedok ochrany prírody?!
Pretože je socializmus nemožný vo veľkom (v celej spoločnosti), povedie k plytvaniu i v malom – i v sektore ochrany prírody. Ako v spoločnosti, tak i v sektore ochrany prírody je alternatívou k socializmu trh: „i v oblasti životného prostredia plné vlastnícke práva dávajú vzniknúť výmene a skrze ceny a zisk umožňujú odlíšiť činnosti predstavujúce plytvanie od činností účelne využívajúcich prírodné zdroje. Zakladateľ Svetovej rady pre trvalo udržateľný rozvoj (World Environmental Council for Sustainable Development) Stephan Schmidheiny preto v roku 1994 napísal: ... ‚účinné, transparentné a spoľahlivé vlastnícke práva sú nielen základnými ľudskými právami, ale tiež kľúčovým nástrojom pre budovanie tej veci, ktorá sa nazýva trvalo udržateľný rozvoj.‘ Preto [majme], keď [hovoríme] o ekonomickom nakladaní s prírodnými zdrojmi, na pamäti, že zároveň [hovoríme] o spôsoboch zaisťujúcich trvalo udržateľný rozvoj.“
To, čo sa intuitívne zdá byť nemožné – aby trh nielenže nevykorisťoval, ale aby dokonca chránil prírodu – sa pri hlbšej analýze ukáže byť skutočnosťou: „ak bude stúpať záujem o prírodné krásy a ľudia budú napríklad ochotní platiť vyššie vstupné do prírodných parkov či budú mať záujem na tom, aby niektorá časť prírody bola zachovaná v nenarušenom stave, ich priania sa odrazia vo zvýšenej cene prírodných krás. Slovami našej analýzy prírodné krásy sa stanú vzácnejšie, viac chcené, a preto viac ľudí bude motivovaných sa o túto oblasť starať, zaoberať sa ňou – sľubuje vyššie zisky. Ak bude ľuďom ľahostajné, či bude les vyťažený a najvyššie hodnotenie lesa príde zo strany ťažiarskej spoločnosti, bude sa viac ľudí púšťať do sadenia stromov za účelom ich predaja drevárskym spoločnostiam.“ť ľudstvo. A ekonómovia nerozumejú ochrane prírody lepšie ako ochrancovia prírody. Ochrancovia prírody však zo záverov svojich štúdií navrhujú isté spoločenské riešenie problémov ochrany prírody (právne, mravné, ekonomické). A práve tu môžu ekonómovia pomôcť ochrancom prírody nájsť spoločenské prostriedky (napr. vyriešiť dilemu použitia trhu alebo administratívy), ktoré povedú k cieľom, ktoré sa ochrancovia prírody usilujú dosiahnuť.
Neplytvajme vzácnymi zdrojmi! - spolupráca ekológov a ekonómov
Ekonómia nedokáže spasi
Osobne si nie som istý, či trh dokáže vyriešiť všetky problémy ochrany životného prostredia. Viem však, že súčasné problémy ochrany životného prostredia na Slovensku nie sú spôsobené prílišným pôsobením trhových síl v ochrane životného prostredia. Trend (nielen na Slovensku) je práve opačný – vylúčiť trh zo všetkých sfér ochrany životného prostredia. Ďalšie a ďalšie regulácie sa snažia riešiť zlé výsledky predchádzajúcich regulácií. Kolotoč regulácií je roztočený. Príkladov je možné uviesť veľa. Za všetky uvediem problém sporov o kompetencie v správe TANAPu medzi Štátnymi lesmi TANAPu a Správou TANAPu (a dnes i ďalšieho - Výboru vlády Slovenskej republiky pre obnovu a rozvoj Vysokých Tatier). Spokojnosť asi nežiari zo žiadnej strany, existujú oprávnené podozrenia z nestransparentnosti a korupcie. V Tatrách sa naviac pošľapávajú vlastnícke práva urbariátov a ostatných vlastníkov (napríklad Lesoochranárskeho združenia VLK). Problémy v ochrane Tatier by mohli byť témou iného článku.
Problém ochrany prírody všeobecne však nie je len vecou osobných postojov, morálky, žiadúcej prevýchovy ľudstva a sporov a teórií ochrancov prírody a lesníkov (a pomýleného vzájomnéh rozporu s ekonómami). Tieto problémy sa riešia v spoločnosti a spoločnosť má svoje zákonitosti, a preto je otázka ochrany prírody v ľudskej spoločnosti otázkou faktickou. A na tú odpovedá spoločenská veda, ktorá si uvedomuje, že žijeme vo svete vzácnosti, a preto porovnáva skutočné náklady (teda všetky, nie len niektoré) so skutočnými výnosmi, aby sme so vzácnymi zdrojmi zbytočne neplytvali. Myslím, že táto definícia ekonómie je platná v štúdiu problematiky životného prostredia očividnejšie ako v ktorejkoľvek inej sfére života spoločnosti. Dnes na Slovensku neexistuje široká diskusia o tom, či trvalo udržateľný rozvoj žiada trhový proces alebo štátne zásahy (a nekriticky a nevedecky filantropicky (= socialisticky) sa prijíma druhá z uvedených alternatív). Potešilo by ma, ak by môj článok prispel k tomu, aby boli aspoň niektorí ľudia, ktorí prírode rozumejú a záleží im na prírode a na ľudstve otvorenejší diskusii o použití trhu ako prostriedku ochrany prírody a pomohli tak slovenskej spoločnosti a prírode vyhnúť sa zbytočným plytvaniam so všetkým, na čom sme závislí - ľudskými zdrojmi a naším životným prostredím.